Kocúrkovo

Z KNIHY „KOCÚRKOVO A JEHO PRÍBEH“

Úryvky:

Táto kniha Milana Stana je nielen o vzniku nezávislého humoristicko-satirického časopisu Kocúrkovo, ale najmä o slobode, o humore, o politickej satire a o Slovensku. Je o ľuďoch, tvorcoch Kocúrkova, ktorí majú radi anekdoty a humor vo všetkých podobách a o zmysle pre humor, ktorý patrí k výbave každého kultúrneho človeka. Kniha je zároveň aj akousi kronikou o histórii Slovenska po novembri 1989, kedy sa v ťažkostiach rodila slo-venská demokracia a štátnosť. Vraví o stave vtedajšej spoločnosti, vzniku novej politickej scény, strán a politikov, ktorí vtedy kraľovali na pomyselnom politickom nebi. Je to aj akési vyznanie autora, ktorý má rád svoju prácu, Slovensko a chce prinášať iným humor, veselú náladu a optimizmus. Ako povedal L. Ťažký: „Milan Stano nemá žiadne ilúzie o špatnokrásnej povahe svojich Slovákov a má ich rád takých, akí sú. K Slovensku prejavuje lásku tým, že sa vysmieva jeho zlým vlastnostiam a ukazuje politikov  a ich politiku v plnej satirickej nahote“. Nájdete tu príbehy ľudí spätých s týmto časopisom, s humorom, o histórii starých slovenských humoristic-kých časopisov od 1861 až podnes, o fenoméne Kocúrkova v histórii, o zaujímavej originálnej redakčnej rade, množstvo dobových karikatúr, vtipných postrehov,  aforizmov, epigramov, profily autorov, anekdoty, ktoré rozosmejú čitateľa, lebo tento ľudový časopis vznikol, aby rozdával dobrú náladu, guráž  a optimizmus. Kocúrkovo vychádza nepretržite od 19. júna 1990 až doteraz a jeho dvadsaťročná história sa nedá vtesnať iba do jednej knihy, v tomto dieli sú roky 1990-1992. Preto o nejaký čas bude nasledovať ďalší diel.

NA ÚVOD

        Držíte v ruke knižku o humoristicko-satirickom časopise Kocúrkovo. Jeho prvé číslo vyšlo 19. júna 1990 a vychádza nepretržite doteraz (2010). Je dieťaťom svojej doby, takýto časopis by za socializmu určite nemohol existovať. Tento časopis by nemohol vychádzať bez podpory svojich čitateľov, ani bez svojich spolupracovníkov, ktorí sú mnohí renomovaní humoristi, spisovatelia, ale i neznámi prispievatelia z celého Slovenska. Táto kniha je vlastne poctou jeho čitateľom, prispievateľom i dôkazom, že Slováci majú zmysel pre humor, radi sa smejú a pobavia na tomto ľudovom zábavnom Kocúrkove. Časopis je zároveň aj akousi kronikou svojej doby, lebo reaguje na všetky peripetie ponovembrovej rodiacej sa slovenskej demokracie. Nájdete tu anekdoty na vtedajších, ale i súčasných politikov, lebo Kocúrkovo si nedáva servítku pred ústa a politické vtipy odrážajú vtedajšiu dobu. Kocúrkovo si vždy strieľalo z tých, kto boli momentálne pri moci. Politické vtipy sú nielen púhym protestom, ale i dôkazom bezmocnosti občanov. Smiechom sa totiž uvoľní skrývaný hnev a politici sú touto formou postrčení k tomu, aby už konečne začali konať. Vtipy o politikoch sa pred ničím nezastavia a sú niekedy i kruté. Sú skrátka odrazom doby.

        Som výtvarník a karikaturista. Bez humoru nemôžem žiť. Humor, optimizmus a pozitívne myslenie je moja životná skúsenosť a toto propagujem i v Kocúrkove, aj keď naša životná realita nie je vždy optimistická. Myslím si, že humor nemá rozdeľovať, ale spájať. V tejto dobe plnej stresov, záťaží a iných existenčných problémov, má humor i liečivú a relaxačnú moc. A to je úlohou Kocúrkova. Prežil som v ňom všeličo možné i nemožné. Práca ma prvé roky vydávania úplne pohltila, že som na inú prácu, na maľovanie, na grafiku nemal jednoducho čas. Časopis vychádzal ako dvojtýždenník. No vydával som rôzne prílohy Kocúrkova: Anekdoty, Žarty, Magazín, takže prakticky vychádzal týždenne. Myslel som si, že mám zdravie zo železa a pracoval som od rána do noci. Keď som sa niekoľkokrát zdravotne zrútil, priatelia mi vysvetlili, že takto sa to nedá ťahať a musím myslieť aj na svoje zdravie. Vydávanie som obmedzil v roku 2003 na mesačnú periodicitu a postupne som vynechal i prílohy, okrem Magazínu.

        V roku 1990 stálo Kocúrkovo dve koruny päťdesiat, jeho počiatočný náklad bol 45 tisíc, postupne vzrástol na 90 tisíc na konci roku 1990. Potom po zdražení papiera, tlačiarenských prác a rôznych iných zdražení DPH, cena postupne vzrástla a náklad mierne klesal. Nemal som ani čas sa čudovať, že sa Kocúrkovo stalo úspešným a obľúbeným časopisom. To trvalo po celé deväťdesiate roky. Časopis prežil niekoľkonásobné zdražovanie papiera, tlačiarenskej práce, ale stále sa tlačí v tej istej partii tlačiarov, i keď názvy firiem sa časom menili, lebo tlačiareň kupovali iní majitelia, stále tam spolupracujem s tými istými ľuďmi v tlačiarni. Nemám chuť meniť niečo, čo pomerne dobre funguje i keď zmena je život.

        Pre zaujímavosť, agentúra MVK v roku 1994 uviedla, že Kocúrkovo bolo v tom roku najúspešnejším dvojtýždenníkom a mesačníkom na Slovensku. Počet všetkých čitateľov presiahol milión. Čítali ho všetky vrstvy občanov, od žiakov, študentov, cez stredný vek, pracujúci, nezamestnaní, podnikatelia až po dôchodcov. Čítajú ho muži i ženy, tie trocha menej. Je to časopis na relax, zábavu, na cestu, na dovolenku. Je v opozícii voči zlej nálade, nájdete tam humor všetkého druhu, pre široké skupiny našich čitateľov. Nebudem prezrádzať všetky tajomstvá redakčnej práce, pretože je to aj obchodné tajomstvo, nechcem konkurencii vravieť o veciach, ktoré ma stáli veľa času, úsilia, húževnatosti, vytrvalosti a peňazí, než som sa dostal tam, kde som teraz. Je to aj dobrý pocit, lebo som slobodný, nezávislý, ale ako to už v živote býva, mám zase iné problémy ako je nedostatok času, nemám čas na mojich priateľov, na cestovanie, na maľovanie...

O ANEKDOTÁCH, HUMORE A SMIECHU

V dnešnej dobe sa vydáva množstvo kníh s anekdotami, humoristické časopisy, ale objavujú sa aj na stránkach denníkov, týždenníkov, ktorých profilom nie je v prvom rade humor. Ľudia si rozprávajú nové vtipy, odrážajúce situácie a problémy každodenného života, ale aj staré anekdoty, ktoré mnohí z nás poznajú. lenže vždy budú takí, ktorým aj starý vtip môže znieť novo, alebo ako sa hovorí, „pre novorodenca je aj bradatý vtip nový“.

        (Prečo zabil Kain Ábela? Lebo mu rozprával staré vtipy).

Anekdota je národný zjav. Iba silný a sebavedomý národ je schopný neľútostne sa smiať na svojich nedostatkoch.

Historické korene týchto drobných literárnych útvarov siahajú do osemnásteho storočia, keď sa anekdota stala súčasťou salónnych rozhovorov. Pravda, vtedy sa za anekdoty považovali literárne portréty, historické diela a skutočné príbehy. Jadrom takých prác boli neuveriteľné, ale reálne udalosti. Začiatkom nášho storočia sa v tlači začali objavovať stále častejšie rôzne anekdoty, kým nastalo obdobie, keď za anekdoty ľudia sedeli. No vtipy vznikali aj na túto smutnú tému:

- Kto to tam sedí a vymýšľa anekdoty?

- Ten kto vymýšľa, sedí.

 Za anekdoty mohol niekto dostať aj niekoľko rokov, čo potvrdí aj nasledujúci vtip:

        Po skončení súdu vychádza sudca a veľmi sa smeje. Na chodbe sa ho kolega pýta:

        - Čo sa stalo?

        - Počas zasadania som počul ohromný vtip.          

        - Tak mi ho povedz!

        - Nemôžem, práve som zaň vysolil päť rokov!

Sila anekdoty je v poslednej vete. Bez nej je anekdota bezduchá. Na základe anekdot sa dá sledovať a spoznávať úroveň a stav kultúry, veď dá sa povedať, že anekdota je kronikou doby, verne, niekedy hyperbolicky zobrazujúca skutočnosť. Anekdoty prakticky nemožno klasifikovať. V jednom krátkom texte môžeme nájsť veľakrát niekoľko odtienkov. Existuje množstvo neslušných, erotických, vulgárnych až nízkych, primitívnych, tupých vtipov. Všetky tieto kratučké príbehy vytvárajú obraz doby a kultúry vyjadrovania národa. Humor rôznych národov sa porovnávať dá, ale prekladať vtipy zakladajúce sa na slovných hrách je prakticky nemožné. Veľakrát to, čo je smiešne Rusovi, Francúz nepochopí, a to, na čom sa schuti zasmeje Angličan, nám pripadá suché. No napriek tomu v každom národe sú skupiny anekdot, ktoré majú veľkú obľubu, ako napríklad vtipy o policajtoch, o hlúposti, o skúpych, o ženách, blondínkach a o vzťahu mužov k nim, o politike...

        Jedným z prvých politických vtipov v Rusku bol, zdá sa tento:

            Pýtali sa Lenina, či sú v Rusku ozajstní komunisti. Načo on odvetil: 

            - Ja poznám len troch: Je to Lenin, Uľjanov a ja!

O anekdotách by sa dalo veľa hovoriť, dokonca to môže byť aj témou doktorských dizertácií pre filológov. Zhrniem len, že vtipy boli, sú a budú. Národ ich vymýšľa a chce sa smiať. Dôkazom toho sú nespočetné množstvá kníh a časopisov, ktoré stále vychádzajú a ktoré ľudia s obľubou čítajú. Dobrý vtip má byť ako peniaze. Má byť stále v obehu. Stará anekdota môže byť dobrá, pretože mladi si ju radi vypočujú, lebo ju nepoznajú a starší si ju radi obnovia v pamäti.

• Nikdy nezačínajte rozprávať vtip: „To sa nasmejete.“ Alebo: „Ja to pokazím.“ Preceňovanie a podceňovanie vyvolávajú podvedomý odpor poslucháča.

• Uvádzajte len fakty podstatné pre vtip, lebo keď rozptýlite pozornosť poslucháča, vtip nebude mať úspech.  Vyvarujte sa častého používania zámien. Napríklad: „ten“ doktor alebo: „ona“ povedala. Vždy musí byť jasné, ktorý doktor a kto je ona.

• Keď sa pustíte do rozprávania vtipu, musí na vás byť vidieť, že sa vám ten vtip páči – veď inak by ste ho nerozprávali – usmievajte sa, ponechávajte, dajte do toho celú dušu, vyvolávajte veselosť a radosť. Netvárte sa povýšene a samoľúbo.

• Pozerajte sa svojim poslucháčom do očí, keď je ich veľa, pozerajte sa striedavo na všetkých. Nesmiete civieť na strop, alebo niekde do kúta. Vaši poslucháči tam budú pozerať tiež, aby zistili, aká pozoruhodnosť upútala váš zrak a to ich zbytočne rozptýli.

• Používajte jednoduché slovesá. Napríklad: „povedal“, „spýtal sa“, „zareval“. Vyvarujte sa nevhodných, či archaických slovies – ľudia sa smejú im, čím sa oslabuje dopad pointy.

• Predovšetkým je treba anekdotu rozprávať krátko, stručne, výstižne! Vaše rozprávanie musí mať spád, čo slovo, to zrno V žiadne hluché plevy, aby ste ho nezabili.

• Väčšina vtipov je stavaná tak, aby vtip dospel k náhlemu, neočakávanému vyvrcholeniu, ktorý vzbudí výbuch smiechu. Dobrý rozprávač má v zásobe celú batériu nápadov a pomôcok, ktorými posilňuje a umocňuje vtip: úsmev, prihlúply pohľad, pokrčenie ramien, prikývnutie, vzdych, tajuplné šepkanie, významná zámlka, prekvapenie a zrýchlenie ku koncu. To všetko slúži k upútaniu poslucháčov a vyvrcholeniu pointy. Raz mi napísal malý žiačik z Liptova vtipné otázky. Napríklad: „Je to červené a je to zajac. Čo je to?“    Nevedel som.

                Odpoveď:„Mrkva!“ Dal mi aj ďalšiu otázku:

                „Má to štyri nohy a skáče to na lane?“

                Ani na túto slovnú hračku som nevedel odpoveď a pritom stačilo sa trochu zamyslieť, lebo je to: „Jeleň“.

Nepodceňujem prácu s listami čitateľov i keď samozrejme píše veľa grafomanov a opisovačov starých anekdot, ale občas sa tam zablysne pekný vtip, ktorý som nepoznal, alebo už dávno som ho neuverejnil, lebo nám dorastá nová generácia čitateľov. Pre nich sú staré dobré vtipy neznáme. Preto občas načriem do zlatej Klenotnice humoru:                

V krčme vraví sváko: – Taký vtip vám poviem, že všetci umriete! Takže si to rozmyslite, či ho chcete počuť.        

Ale v krčme mu nik neveril, tak im ten vtip povedal a všetci pomreli. Na súde sa spýtali sváka, ako to urobil. Neverili mu a tak aj im povedal ten vtip. Aj na súde hneď všetci pomreli, okrem žandárov. Tí umreli až o dva mesiace.    

– Načo nám slúžia peniaze?            

– Peniaze nám slúžia na to, aby sme mohli prežiť túto dnešnú drahotu.

Dve ženy sa pohádali. Jedna z nich sa išla sťažovať richtárovi. Richtár ju vypočul a hovorí: – Máš pravdu.

O chvíľu sa prišla sťažovať aj druhá. Aj tej povedal: – Máš pravdu. Keď to počula richtárova žena, rozčúlená vyskočila: – Nuž, ale ty starý somár, však aj tej prvej si povedal, že má pravdu. Ako tomu mám rozumieť? Richtár sa zamyslel: – Stará moja, však aj ty máš pravdu.  

Sváko v Brezovej kúpil na jarmoku kobylku, ktorá išla veľmi pomaly. Keďže sa chcel dostať čo najrýchlejšie domov, vytiahol z vrecka štipľavú papriku. Usypal z nej trocha kobylke pod chvost. Tá zastrihala ušami a tak zrýchlila krok, že sváko za ňou nestačil. Nahneval sa a aj on si nasypal tam, kam predtým koníkovi. Keď dobehli pred svákov dom, zakričal svojej žene: – Rýchlo otváraj vráta a kobylku uviaž do stajne, ja musím ešte ďalej bežať.              

– Akí sme my Slováci? Jedni vravia, že sme národ holubičí, lebo sa na každého vyšpiníme a iní vravia, že sme národ slepačí, lebo veľa znesieme.     

Slováci sa budú deliť na tri skupiny: Optimisti, pesimisti a realisti. Optimisti sa budú učiť po anglicky, pesimisti po rómsky a realisti sa budú učiť strieľať.            

Stretnú sa dvaja: – Ako sa máte?

– Dobre.

– Ale popíšte to presnejšie...

– Veľmi dobre.

– A ešte podrobnejšie?

– Nie veľmi dobre.         

– Ako sa máte?

– Ďakujem za opýtanie. Lepšie ako sa budem mať zajtra.

Písal mi raz jeden slovenský pán farár z Kanady, že mi ďakuje za vydávanie Kocúrkova, lebo on si z neho vyberá anekdoty do kázní. Samozrejme nie tie šteklivé erotické, ale tie náboženské, či filozofické. Lebo mám rád i tie, majú svoju hĺbku, lebo obsahujú nielen  humor ale i myšlienku.       

Mária a Jozef klopú na dvere malého hotela a prosia o ubytovanie. Majiteľ ich stroho odmieta, že už má všetko obsadené. Jozef mu vysvetľuje: – Počujte, moja žena je tehotná, každú chvíľu môže porodiť! – Za to ja predsa nemôžem! – vraví majiteľ hotela.

– A vari ja áno? –rozhorčene sa ohradí Jozef.     

        – Prečo Pán Boh stvoril zemiaky?

        – Aby aj chudobní ľudia mali koho zdierať z kože.              

– Prečo nechce katolícka cirkev vysväcovať do kňažského stavu aj ženy? – Pretože potom by zaniklo spovedné tajomstvo.                       

        Veľa som sa o humore naučil a stal sa mojou filozofiou. Robiť humor je aj poslaním, lebo tak vlieva do ľudí optimizmus. Vravím, že život by sa nemal brať až tak vážne, aj tak z neho nevyviazneme živí. Bez humoru sa nedá žiť. Je to aj moja životná skúsenosť. Niekedy som musel v sebe nájsť humor, aby som ho ponúkol svojim čitateľom. Život je predsa nádherný a pozerajme sa naň pozitívne a tešme sa z neho. Pre pocit dobrej nálady treba niečo aj urobiť. Nebojte sa toho. Veď to robíte pre seba. Nenechajte sa odradiť namosúrenými ľuďmi, ktorí nemajú zmysel pre humor. Preto je treba mať svoju filozofiu dob-rého pocitu. Prečo byť smutný a zamračený, keď môžem byť dobre naladený a veselý. Keď sa vám objaví úsmev, záblesk dobrej nálady, máte vyhrané. Aj keď sa vám hneď nezačne dariť, máte vyhrané – lebo ste dobre naladený. Do záhlavia Kocúrkova zvyknem dávať naše heslo „VŽDY S ÚSMEVOM!“ Veď úsmev stojí menej ako elektrina a dáva viac svetla. „Optimisti nie sú tí, čo veria, že všetko dobre dopadne, ale tí, čo veria, že všetko neskončí zle”.

                „Najstrašnejší deň nášho života je ten, keď sme sa nezasmiali“. napísal Chamfort a má hlbokú pravdu, veď aj naše ľudové príslovie vraví: „Smiech – najlepšia medicína“. Niekde som vyčítal, že na to, aby sa človek zasmial, potrebuje na tvári uviesť do činnosti vyše osemdesiat svalov. Pocit príjemného vzrušenia u človeka prichádza až potom, keď sa zasmeje a nie naopak. Svaly na tvári uvedené do činnosti vytvoria mierny tlak na cievnu sústavu, čím sa urýchli návrat do žíl a na krátky čas dôjde k lepšiemu prekrveniu mozgu. Dalo by sa povedať, že smiech je akýsi okysličovací kúpeľ.                                                                  

                Kedysi sa vravelo, že politické vtipy majú živnú pôdu tam, kde nie je možné sa slobodne vyjadriť a povedať to, čo si myslíme. Šuškandou, skryto i otvorene sa šírili hlavne za socializmu. Lenže toto už dávno neplatí. Vtipom, anekdotou, fórom dokážeme vyjadriť to, čo nevyslovíme a na čo sa možno ani neodvážime pomyslieť. V roku 1994 som vydal „Žarty z prvej a druhej Slovenskej republiky“ k druhému výročiu našej druhej republiky. Do tejto zbierky som dal aj nelichotivé stránky politikov tej či onej republiky. Veď národ je až vtedy ozajstným, keď si vie uťahovať a zasmiať sa na svojej histórii. Túto republiku nestotožňujem s jej režimom. Ale štát to bol náš slovenský, pomohol Slovákom prežiť a sebauvedomiť sa. Mnoho žartov z toho obdobia je už zabudnutých. Ale ľudia si aj vtedy uťahovali z Tisa, Tuku, Šaňa Macha, Tida Gašpara, gardistov, komunistov, partizánov tak, ako si potom uťahovali z Mečiara, Čarnogurského, Mikloška, Kováča, Kňažka, Duraya, Moravčíka... Tieto Žarty mali veľký úspech a preto som sa rozhodol k desiatemu výročiu našej Slovenskej republiky  vydať „Desať rokov Slovenskej republiky v anekdotách“. Tam som rok po roku zmapoval politickými anekdotami všetky hlavné udalosti, činy a výčiny politikov, aby sa nezabudlo, že naša história môže byť aj veselá, a že sa dá pripomínať také vážne výročie aj s humorom.   

– Aký je rozdiel medzi tehotnou ženou a vládou?

– Tehotná žena porodí a vláda padne.   

Mečiar vstúpi do taxika a taxikár sa ho pýta: – Kam to bude? – To je jedno, všade ma potrebujú.      

– Prečo sme si v roku 1999 za prezidenta zvolili Schustera?

– Aby sme vedeli, kde nás topánky tlačia.

Optimista vraví: – Dzurindova vláda padne!

Pesimista zasa: – Ale po nej príde ďalšia.            

– Kedy vznikajú najkrajšie ľudové rozprávky?

– Vždy pred voľbami.     

Načo je nám na Slovensku toľko strán, keď sa obraciame iba na malú a veľkú.      

                Mnohé anekdoty, uverejňované v Kocúrkove majú už vyše tristo rokov a zozbieral ich ešte Matej Bell, niektoré sú zachované v ľudovej slovesnosti, ostatné sú roztrúsené po rôznych starých kalendároch a časopisoch, Černokňažníkom začínajúc a Kocúrkovom končiac. Postupne som tu uverejňoval celé cykly o slovenských figliaroch. Napríklad o Geľovi Sebechlebskom, svákovi Raganovi, Štiavnickom Náckovi a iných, jeden cyklus mi písal Vojto Haring o Pánovi Človekovi – figliarovi od Piešťan. Uverejňoval som i cyklus o slovenskom fenoméne „ľudových rozprávačoch“. To je rarita, ktorá nemá obdobu ani v okolitých krajinách. Boli to akési malé štúdie o Strýcovi z Majcichova (Jožo Hanúsek), Sváko Ondro (Ondriš Jariabek), Nácko ze Štiavnyce (Jozef Vašary), Ujo  z Detvy (Ľudo Zelienka), Báťa Jano (Ján Valentík), Ander z Košic (Ján Pisančin), Strýc Francek ze Záhorá (Karol Baláž), Strýco Marcin (Milan Mlsna) . O tomto poslednom som vydal i knihu. Dúfam, že pri čítaní knihy o Kocúrkove sa dobre pobavíte a jej stránky vám prinesú dobrú náladu. A o to nám všetkým v Kocúr-kove ide. Ak sa vám kniha a Kocúrkovo zapáči, nenechajte si to pre seba, povedzte to svojim priateľom a známym. Nech sa dobrá nálada šíri celým Slovenskom.

ROK  1990 prvý ročník

Od 19. 6. 1990 vyšlo v tomto ročníku 14 čísel

– Čo je to autentická federácia?

– Je to situácia, kde sa dvaja ťahajú o kravu a tretí ju dojí. (Kocúrkovo č. 7/1990)

–Je to červené a nie je to vidieť. Čo je to?

– Komunista vo VPN. (Kocúrkovo č. 9/1990)

NULTÉ A PRVÉ ČÍSLO KOCÚRKOVA

                Bolo to v utorok 19. júna 1990. Stál som vedľa hučiaceho tlačiarenského stroja, do ktorého sa súkal veľký bal novinového papiera a na jeho konci vychádzal vytlačený časopis. Držal som v rukách čerstvé nulté číslo Kocúrkova. Voňalo farbou. Usmieval som sa, listoval som si v ňom, trocha sa mi od neho začiernili prsty. Tlačiarenský majster sa pozrel na mňa a v hluku stroja sa ma opýtal: „Tak, čo na to hovoríte?“ Aj naňho som sa usmial, lebo som bol šťastný, že po toľkej námahe a vybavovania vyšlo moje vytúžené Kocúrkovo. Pokýval som mu na znak súhlasu a ukazujem na začiernené ruky. Majster odpovedá: „Dáme do farby viac sušidla a prestane to čierniť. Poďte. Tu máte celý náklad, môžete si ho naložiť do auta“.

                Chytil som do rúk zdvižný vozík na ktorom bol naložený celý náklad a vytlačil som ho do dvora tlačiarne Concordia, čo v latinčine znamená „svornosť“. Tlačiareň vtedy sídlila v budove odborov (ROH) na rohu Steinerovej (Krížnej) a Májkovej ulici, hneď vedľa Avionu, kde pred časom mali konečnú diaľkové autobusy. Na dvore som mal auto, sklopil som na ňom sedadlá a ručne som naložil v balíkoch celý štyridsaťtisícový náklad. Mal som vtedy šesťnásťročný Warttburg kombi. Bolo to spoľahlivé auto, na tú dobu priestranné, robilo mi dobré služby. Prevážal som na ňom obrazy na výstavy, používal som ho na maliarske potulky po Slovensku a neraz som v ňom i spal, keď som nenašiel ubytovanie v hoteli.

                 S naloženým autom ma nechcel pustiť vrátnik von. Pokrčil plecami, že on zato nemôže. Vraj mám zájsť za pani Stojanovou v kancelárii pre šek, zaplatiť za vytlačenie a keď donesiem zaplatený ústrižok, tak môžem s nákladom opustiť tlačiarenský dvor. Odstavil som auto a namieril som na Blumentálsku ulicu. Naproti kostola bola rušná pošta, postavil som sa do dlhého radu a pri okienku som vyplatil celý náklad. Celý ten špás stál dvanásťtisíc korún československých, čo bolo veru dosť. So zaplateným ústrižkom som šiel za riaditeľom tlačiarne Františkom Manom a pani Stojanovou, sympatickou slovenskou Bulharkou, ktorá mala na starosti fakturačné a odbytové od-delenie. Obaja sa zasmiali, keď som im ukázal s výčitkou o preháňaní, zaplatený šek: „To ste ma skúšali, či mám toľko peňazí? Ešte šťastie, že som si ich pred hodinou vybral z banky, lebo teraz je už zatvorená.  To bolo naposledy, čo ma prehnali na poštu. Ďalšie čísla sme si vyrovnávali s faktúrami a bankovými prevodmi. S oboma som potom dlhé roky spolupracoval a veľmi dobre sme si rozumeli.

                Naštartoval som staré auto, zamával vrátnikovi a s nákladom som zamieril do PNS-ky, čo bola Poštová novinová služba, vtedy jediná distribučná agentúra, ktorá rozširovala všetky noviny a časopisy, ktoré vychádzali na Slovensku. Expedíciu mali vedľa výškovej budovy Presscentra na Pribinovej ulici. Zase ručne som tam z auta vyložil celý náklad na vozík, so skladníkom sme prerátali náklad, podpísal mi prevodku a sadol som do auta. Z expedície šiel náklad do jednotlivých stredísk po celom Slovensku, tie ich rozdeľovali do novinových stánkov, kde ho vyložili na pulty a začali predávať. Predávali ho i kameloti, ktorí stáli na svojich obľúbených miestach na železničných, či autobusových staniciach, v podchodoch, pred obchodnými domami, na korze, v tržniciach atď. Kocúrkovo začalo svoju dvadsaťročnú púť za svojimi čitateľmi. Vtedy som nevedel presne s akým úspechom sa predáva, ale na vlastné oči som videl, ako sa rýchle míňa z pultov novinových stánkov, ako kamelot pred Priorom za hodinu vypredal dvestokusový náklad a ako sa ľudia chichotali pri čítaní Kocúrkova na zástavke električky, alebo v krčme pri pive nahlas čítali kocúrkovské vtipy. Vtedy som si spomenul na Werichove slová: „Nič nie je úspešnejšie ako úspech“.

                Doma v ateliéri, ktorý sa dočasne zmenil na redakciu, som si ešte raz dôkladnejšie prezeral strany časopisu. Na titulku som nakreslil veľkú karikatúru – reakciu na práve skončené júnové parlamentné voľby. Chcel som, aby obsah humoristicko-satirického časopisu bol pestrý, zaujímavý, aby odrážal i minulú komunistickú, no najmä súčasnú dobu. Aby Kocúrkovo bolo akousi dobovou kronikou, ktorá odrážala vtedajšie problémy humorne a satiricky. Aby bola naladená proti tým, čo práve boli pri moci, veselo som to zhrnul: „Kocúrkovo je proti všetkým, hlavne proti zlej nálade“. Išlo mi aj o to, aby som dal ľudom guráž a nebáli sa zasmiať na vtedajších mocných. Videl som okolo seba prevracanie kabátov, menenie charakterov v slovenskej politike a v spoločenskom živote. Na našom Slovensku sa klamalo, sľubovalo, len sa tak z huby prášilo. Vznikali privatizéri, novozbohatlíci, novopolitici – kam vietor, tam plášť. Do úvodného príhovoru čitateľom som napísal:          Doba v akej žijeme je prevratná, kritická, všetci prehodnocujeme svoje činy, rodí sa nová slovenská demokracia pôstsocializmu. Občas šliapneme vedľa, občas nás zabolí, veď i myslieť bolí. Nechápte našu kritiku ako útok proti demokracii. Ostrá kritika a satira je za demokraciu. Myslíme si, že je len dobré, keď vzniká viac názorov. Sme proti tomu, aby vznikali nové modly, nové kulty osobnosti, aby zase bol niekto nekritizovateľný. Nezvaľujme svoje chyby len na našich nepriateľov, odhaľujme tie svoje a zasmejme sa na nich. Lebo smiať sa zo seba, je to najľudskejšie a najdemokratickejšie.            

                Socializmus skončil nastúpilo obdobie pôstsocializmu. Preto dovoľte aspoň niekoľko príspevkov na ukážku. Do čísla som zaradil aj karikatúry na nových  ponovembrových politikov, na Čiča, Klausa, ale aj na nedávnu komunistickú minulosť, z reálsocialistického humoru:

Socializmus sme budovali preto, lebo to bolo ľahšie ako pracovať.

V kapitalizme je vykorisťovaný človek človekom, v socializme je to presne naopak.

Socializmus je možné budovať iba pri priaznivom počasí. Nesmie mrznúť, ani mrholiť, najlepšie je bezvetrie, teplo, nie horúco, chvíľami oblačno.

Najväčší nepriatelia socializmu sú: jar, leto, jeseň, zima a imperializmus.

Rozdiel medzi ľudom a ľuďmi je takýto: ľud buduje spravodlivú socialistickú spoločnosť a ľudia na to serú.

                Veľmi populárne boli vtedy NÁZVOSLOVIA  PÁDOV:

korytatív – kto z koho

likvidatív – koho ako

buzeratív – kto koho

delominatív – kto kam

intrigatív – ako na koho

podmazatív – komu koľko

konkubatív – kto s kým

prezervatív – čo na to

Do čísla som dal aj prehľad pracovných

 síl v našej vtedajšej republike ČSFR:

Počet obyvateľov celkom – 15 000 000

Z toho starších nad 60 rokov – 2 000 000

Ostáva na prácu – 13 000 000

Z toho mladších  ako 18 rokov – 4 000 000

Ostáva na prácu – 9 000 000

Študujúci na vysokých školách – 500 000

Ostáva na prácu – 8 500 000

Z toho politickí pracovníci – 2 800 000

Ostáva na prácu – 5 700 000

Úradníci – 1 700 000

Ostáva na prácu – 4 000 000

Vojaci a príslušníci VB – 2 000 000

Ostáva na prácu – 2 000 000

Z toho chorí a blázni – 1 500 000

Ostáva na prácu – 450 000

Z toho umelci a športovci – 348 000

Ostáva na prácu – 102 000

Väzni a tuláci 101 998

Ostáva na prácu – 2

Teda ty a ja.

Z toho vyplýva, že tento stav by mal byť pre nás oboch výzvou k činorodej práci a vyššej iniciatíve. Musíme obaja viac pracovať, predovšetkým ty, pretože ja na teba robiť nebudem.

SCÉNKA ZO ŽIVOTA ŠTB ZA SOCIALIZMU

– Počuj, vieš aký je rozdiel medzi našou vládou a bábkovým divadlom?

– Viem, nijaký. Obidve sa riadia nitkami zo zákulisia.

– A vieš, aký je rozdiel medzi týmto pivom a tebou?

– To neviem.

– Toto pivo tu ostane a ty pôjdeš so mnou! (ukáže mu odznak)

–A ty zasa vieš, aký je rozdiel medzi nami dvoma?

– To teda neviem.

– Nijaký! (ukáže mu ďalší taký istý odznak).

Spravodajstvo z domova:

Socialistický experiment sa začal údajne výstrelom z Auróry, (krížnik) v Československu skončil zasadnutím OF (Občianského fóra) v Auróre (kaviareň)

V súťaži o najväčšieho tlčhubu nežnej revolúcie v súčasnosti vedie o tri konské huby Valtr Komárek. V závese za ním na druhom mieste klusá Petr Pithard.

Ján Budaj z Koordinačného centra VPN poučuje: „Ľudia, učte sa demokracii, ináč vás demokracia naučí.

HLAS KOTOLNE HLÁSI alebo vtipy Novembra 1989

Na námestí SNP sa zišlo 200 tisíc osamelých jedincov.

Od pondelka budú demonštrácie povinné a s prezentáciou.

Pravda víťazí, nanajvýš tesne prehrá.

Čo Slovák, to politická strana!

Nevhavím nič, ale na moje slová dôjde. Vždy som to vhavel.

Aj my koktaví sme za HAV-HAV–HAV-LA.

Čo oslavujete? Oslobodenie z menšej klietky do väčšej?

Zomrela vedúca úloha KSČ, nech žije vedúca úloha OF a VPN!

Načo má Havel Kňažka? Nikto tak rýchle nespraví koridor.

Kráľ Václav mal svojho šaška, aj Havel mal svojho Kňažka.

Čo Česi najviac zazlievajú Slovákom? Že Jakeš nie je Slovák.

Voľte Budaja, budeme mať o dva štátne sviatky viac – začiatok a koniec vykurovacieho obdobia.

Samochvála smrdí – s výnimkou samochvály Charty 77.

Ako sa povie Čarnogurský po česky? Schwarzenberg.

Čo je to Budweisser? Krycí názov pre politické sprisahanie budajovcov a weissovcov.

VÝKRIKY Z ULICE: – Len neurobme z pluralizmu pľuvanizmus.

                – Ako skončí Komárek?

– Zahynie v potlesku

                HAVEL PADOL Dubčekovi do náručia.

                Je to statočný človek, ale zavinil si to sám.

                Do čísla som zaradil aj Wericha. Mám ho rád, veľa som sa od neho naučil, najmä som si zapamätal jeho poučenie: „Múdry satirik a humorista by nemal hovoriť – Vy ľudia ste hlúpi, ale – My ľudia sme hlúpi“. Je dobré ak je v humore sebareflexia. Nikto nie je dokonalý a tým, že sa povyšuje je sám smiešny. Život sám je tak nevyspytateľný...

                ŽIVOTNÁ MÚDROSŤ JANA WERICHA

                Nemysli! Keď myslíš, tak nehovor! Keď hovoríš tak nepíš! Keď píšeš, tak sa nepodpisuj! Keď sa podpíšeš, tak sa nečuduj!

                Vedel som, že musím vymyslieť pravidelné rubriky, kde by si čitateľ našiel to, čo má rád, alebo to jednoducho preskočil. Na piatu stranu Kocúrkova som sa rozhodol dávať krátke humoristické po-viedky. Do prvých čísel som dal ruského satirika a môjho priateľa Ale-xandra Kanevského, poľského humoristu Janusza Oseku, Ema Bohúňa a iných. Na ôsmu stranu som dal pravidelnú rubriku ÚSMEVNE PO SLOVENSKU, ktorá je tam nepretržite až doteraz. Totiž sám som zbieral anekdoty z rôznych regiónov Slovenska, viažuce sa k rôznym mestám, či dedinám.

                Mám obrovský archív, nadväzujúci na túto tému z rôznych  kníh, kalendárov, časopisov od Černokňažníka počnúc cez Veselé noviny až po Šidlo, či Roháč končiac (o tom v inej kapitole na inom mieste knihy, strana 226). Preto som sa rozhodol, že na deviatu stranu budem dávať výňatky zo slovenských humoristických časopisov, ktoré vyšli za posledných stopäťdesiat rokov. To mnohí na Slovensku nevedeli, alebo zabudli, mysleli si, že bol iba Roháč, ktorý začal vychádzať po komunistickom prevrate vo februári 1948. Len pre zaujímavosť ich aspoň zopár vymenujem: Černokňažník, Rárášek, Rarach, Ježibaba, Veselé listy, Veselé noviny (Ján Burján), Mydlo, Bubon, Koza, Osa, Šibenica, Jež, Dereš, Kysucká trúba,  Kosa, Kyjak, Veselé noviny (Emo Bohúň), Sršeň,  Šibeničky, Slimák, Šidlo...

O vydávaní humoristických časopisov na Slovensku som napísal štúdiu, ktorú som zaradil i do tejto knihy, lebo je to pomerne neznáma história, ktorá ale mňa, ako humoristu, vždy zaujímala. Je treba poznať korene slovenského humoru, najmä keď som karikaturista a vydavateľ. Vždy ma to dráždilo, ak niekto vyhlasoval, že humor a satiru na Slovensku zaviedli až komunisti po 1948, čo bola do neba volajúca hlúposť. Začal som predstavovaním humoristicko-satiric-kého medzivojnového časopisu KOCÚR. Neskoršie i ďalších.

                Na stranu desiatu a jedenástu som dal anekdoty pod názvom: NEEXISTUJÚ STARÉ VTIPY, EXISTUJÚ IBA STARÍ ĽUDIA. Lebo, ako povedal Aristofanés, člen našej redakčnej rady: „Ľudia, smejte sa, aby iní vedeli, že žijete“. Zároveň som dal výzvu čitateľom, že redakcia vypisuje súťaž o najlepšie anekdoty s možnosťou peňažnej výhry. To som urobil dobre, lebo už o pár dní mi začala chodiť celá plejáda anekdot od rôznych čitateľov a milovníkov vtipov, z ktorých sú mnohí prispievateľmi až do dnešných čias.

                Jednu stranu som sa rozhodol venovať krížovkám. Oslovil som renomovaného tvorcu krížoviek a môjho priateľa Janka Beličku, bývalého šéfredaktora Lišiaka a ten ma pravidelne zásoboval svojimi krížovkami. Po jeho smrti mi robili krížovky ďalší krížovkári Milan Vyparina, Otto Fujala, Ladislav Vernanský, Ján Kubiš, Bohumil Novák, Ružena Baňasová, František Meliš a mnohí iní. Do čísla som zaradil i rôzne zábavné rubriky, ktoré si čitatelia obľúbili: Veselé horoskopy – tie mi písal môj dlhoročný kamarát publicista a spisovateľ Ivan Szabó, testy o smiechu a zmysle pre humor, dokonca Miloš Drastich mi písal i Veselý snár a Jožko Pavlovič mi viedol rubriku „Hlas slovenskej Sibyly“. Z tohto materiálu som mu o rok v roku 1991 vydal knihu.

                Na poslednú stranu som dával kreslený seriál VESELÉ PRÍBEHY Z DEJÍN SLOVENSKA s podtitulom „Kto nepozná minulosť, nepochopí súčasnosť a nebude vedieť, čo ho môže čakať v budúcnosti“. Tento seriál som dlhé roky uverejňoval v týždenníku Sloboda, vďaka pochopeniu a priazni šéfredaktora doktora Vladimíra Žabkaya. Keď odišiel do penzie, jeho nástupca nemal záujem o háklivé témy, a tak seriál v časopise skončil. Chcel som ho vydať i knižne, no za socializmu som narážal na strach a obavy z vydania takejto knihy a vôbec vydávania humoru bez požehnania KSČ. Redaktori vydavateľstiev boli väčšinou predposratí a báli sa problémov z ideologického oddelenia komunistickej strany. Už aj preto som uvítal prevrat a nové pomery, ktoré mi umožnili realizovať svoje predstavy o humore. Mal som stále problémy, ale už iného rázu a nie ako fatálne zákazy činnosti, ktoré za bývalého režimu postihli i niektorých mojich kolegov a stále mi to viselo nad hlavou ako Damoklov meč. Kúzlo tohto kresleného seriálu spočívalo v tom, že som takto mohol veselou formou kresliť dejiny Slovenska a tak „srandovne“ poukázať na to, že Slováci majú svoje dejiny, len ich nepoznajú, čo je pre nás veľká škoda, lebo to patrí do výbavy moderného kultúrneho človeka. Nebál som sa nadhľadu, rôznych kontextov z literatúry, i súčasnosti. Začal som pravekom, nie žeby už vtedy boli Slováci, ale na Slovensku sa zachovali rôzne archeologické pamiatky, veď pozrite sa na ukážky. Našou krajinou sa prehnalo mnoho národov, cez Keltov, Germánov, Rimanov, Avarov, Hunov, Maďarov a každý národ nám Slovákom možno niečo zanechal. Nejakú vlastnosť, gén, či veselý odkaz Sama Chalupku „Mor ho detvo môjho rodu“ až to Maďari zmenili na „Marha...“ Seriálom som chcel odkázať čitateľom, aby sme sa nebrali až tak vážne, ale sa aj zamysleli nad odkazom svojich dejín. Samozrejme sa nepovažujem za historika, ale dejiny, nielen slovenské, mám veľmi rád a vrelo ich každému doporučujem čítať. Je to veľmi poučné. Do ďalšieho čísla som dal ohlasy na nedávne parlamentné voľby v Československu. Na bratislavských uliciach prelepovali plagáty kandidátov.

Napríklad plagát KDH, kde bol Čarnogurský, mu prepísali meno na TISOGURSKÝ. Komunistovi Petrovi Weissovi pripísali na plagát „Ich WEISS nicht“.

Vepenkárom akýsi ľudový satirik napísal Viac Pracovať Nebudajujem. Na plagáty SNS pripisovali KLÉROKOMUNISTI. Niekto do plagátov Nezávislej erotickej iniciatíve pripísal notoricky známy citát, mierne upravený „Lidi bděte, měl jsem to rád. Július Fučík“. Ako z uvedeného vidieť slovenskí voliči nestratili zmysel pre humor.

                Pridal som i reminiscencie na voľby v medzivojnovom období na Slovensku:

                Na svojský prístup si pamätajú tí najstarší rodáci niekdajšieho ministra Dr. Martina Mičuru, predstaviteľa Československej strany ľudovej. Ten sa prihováral voličom: „Milí rodáci, keď vás už má hrýzť voš, tak nech vás hryzie vaša a preto voľte mňa!“

                Na predvolebnom zhromaždení kričí kandidát:

„Postavím vám most“. Zo zhromaždenia sa ozve: „Nemáme rieku!“ Kandidát sa nedal vyviesť z konceptu a odpovedá: „Aj tú vám urobíme!“

                Stalo sa pri minulých voľbách, že všetci voliči pristupovali k urnám so zalepenými obálkami, tak ako ich dostali. Volebná komisia iba dohliadala, aby boli tiež vhodené do urny. Jeden z voličov šiel výnimočne za plentu, kde sa pokúšal otvoriť obálku. Okamžite však bol upozornený členom komisie: – Čo s tým robíte? Vy neviete, že podľa ústavy sú naše voľby tajné?

                Rozhovoril sa rečník na tribúne: – Situácia, drahí voliči  sa dnes dostáva do normálnych koľají.

Hlas z ľudu: – To je možné, ale kto bude prehadzovať výhybky?

NOVÍ SPOLUPRACOVNÍCI A PRISPIEVATELIA

                Oslovil som aj niektorých priateľov humoristov a karikaturistov, ktorých príspevky som postupne v Kocúrkove uverejňoval. Kolega Kysučan Ondrej Zimka mi poslal svoje karikatúry a Peter Gossányi mi okrem karikatúr poslal i tieto zaujímavé aforizmy:

Potrebujeme odborníkov na hľadanie odborníkov.

Najhorším grafomanom je analfabet.

Nemyslel – teda bol. Pri koryte.

                Spisovateľ Jozef Pavlovič, inak môj sused z vedľajšej ulice, ktorý mi potom zopár rokov robil korektúry na Kocúrkove, pretože som už všetko nestačil robiť, mi poslal takýto postreh:

                Nie sú dnes na svete dobré vzťahy medzi ľuďmi. To kedysi žilo ľudstvo ako jedna rodina. Hneď na to však Kain zabil Ábela a odvtedy to ide stále dolu vodou.

                Nový spolupracovník Henrich Klockner ml. sa zamyslel nad minulosťou:

                Poučenie z krízového vývoja – konečne tam, kam patrí –           do hnoja!

                Keď ste si ma upiekli, tak ma môžete bozať.

                Človeče, ešte raz mi poviete „súdruh“, tak vás zažalujem za urážku na cti! Jasné? A tým som s vami skončil. NA    STRÁŽ!

                Východniar z Humenného Jozef Dzurjak, ktorý práve

v tom čase vydal vlastným nákladom zbierku epigramov a aforizmov, napísal:

                Kopať jamu druhým?

                Čo si bratku zdravý?

                Najmi radšej bager,

                ten to lepšie spraví.

                Do Kocúrkova som dal i vtipné zamyslenie môjho českého kolegu karikaturistu Jiřího Slívu:

                Idioti sú tí druhí, ktorí idú v našom smere alebo tí, ktorí idú v protismere. Tí ktorí nerobia to, čo my, alebo robia to, čo my máme robiť, ale nerobíme, teda viacmenej všetci.

                Už od nultého čísla až doteraz uverejňuje v Kocúrkove chýrny martinský humorista, recesista a dadaista neúnavný zabávač kamarátov a preborník vo vymýšľaní, ktorému v knižke ďalej venujem viac slov, je rodák z Humenného Milan Lechan:

                Netrúfal si na manželku, preto vybil akumulátor.

                Ak nevezmeš úplatok, nepokladajú ťa za odborníka.

                Dovtedy si lakovala nechty, až jej klepli po prstoch.

                Môj kamarát Jožko Dunajovec, novinár, ktorý v rokoch 1968 až 1970 moje karikatúry uverejňoval v Smene, mi poslal niekoľko príspevkov:

                Tridsať strieborných, koľko je to dolárov?

                Tiež večne platné: Koito ergo sum

                VEĽKÍ HRAJÚ SEBA. Od plebsu ich delí len to, že hrajú za plentou.

                A teraz niekoľko anekdot, ktoré vtedy leteli:

                Za socializmu u nás vyšľachtili nový druh sliepky „komunistky jakešky“ ktoré vedia iba kotkodákať, ale nie sú schopné znášať vajíčka.

                Policajt na križovatke zastaví podozrivého šoféra a hovorí mu: – Občan, vystúpte z auta!

Ten sa rozčúli: – Už som vystúpil z KSČ, z ROH, z Ľudových milícií... Už mám toho vystupovania dosť.

                Učiteľka vraví riaditeľovi školy: – Súdruh, prepáčte pán riaditeľ, všetci žiaci ma začali zdraviť „Pochválen Pán Ježiš Kristus“. Ako im mám odpovedať?

– Musíte počkať na novú vyhlášku Ministerstva školstva.

O KARIKATÚRE A  SLOVENSKÝCH HUMORISTICKÝCH ČASOPISOCH

                V poslednom čase sa hovorí o karikatúre ako o menšinovom žánri. Hovoria to tí, ktorým prekáža a chcú ju vytlačiť na okraj tejto skomercionalizovej spoločnosti. Kultúrne hodnoty sú poprevracané. Je to paradox, lebo dnešná doba je omnoho voľnejšia a slobodnejšia než predchádzajúce doby, kedy sa striedali rôzne režimy, no karikatúra ako žáner bola v určitej vážnosti a vzbudzovala rešpekt. To preto, že rôzni papaláši sa jej báli ako čert kríža, že poukáže na ich chyby a na chyby ich režimu. Preto zakazovali určitým karikaturistom publikovať, preto sa zväčša uverejňovali iba nezávadné karikatúry a politická karikatúra sa dala robiť iba zo západných politikov. Socializmus, s výnimkou obdobia 1968–1969 bol nedotknuteľný. Vo verejnosti sa zafixoval dojem, že slovenská karikatúra má iba krátky život, že jej históriu tvorí iba neveľké obdobie, kedy vychádzal jediný humoristický časopis Roháč. Nie je tomu tak. História slovenskej karikatúry je dlhá a jej tvorcovia uverejňovali svoje práce v početných slovenských humoristicko satirických časopisoch od roku 1861.

                Ale poďme od začiatku. Slovo „karikatúra“ znamená v la-tinčine prehnanú kresbu (skarikovanú). Ako veľa výtvarných výdobytkov vznikla karikatúra v Taliansku počas renesancie. Vtedy bol tak označovaný kreslený portrét, ktorého charakteristické črty sú nadnesené a zosmiešňujúce. V karikatúre ako žánri sa vytvárali ko-

mické kresby, okrem iného inšpirujúce sa Goldoniho komédiami.

                Vo Francúzsku v tridsiatych rokoch 19. storočia nadobudla karikatúra väčší význam najmä vďaka rozmachu tlače. V roku 1830 vyšiel prvý humoristicko satirický časopis na svete „La Caricature“. Boli tu uverejňované karikatúry na vtedajšie politické pomery. Karikovali tam vtedajších francúzskych politikov. Tu začal uverejňovať svoje karikatúry vynikajúci kresliar Honoré Daumier, Gustáv Doré... I tu vidieť veľký súvis s výtvarným umením. V tom období vznikla predstava o symbióze humoru, filozofie a výtvarnosti v karikatúre. Terajšia výtvarná teória chápe karikatúru ako „kriticko satirické zobrazenie skutočnosti v našej spoločnosti, kde nadsadenou formou sa dá vyjadriť všetko, od situačnej komiky až po politickú karikatúru“.

                Prvé slovenské karikatúry vznikli, až keď začal vychádzať prvý slovenský humoristicko satirický časopisČernokňažník v roku 1861. Jeho prvým vydavateľom ale aj karikaturistom bol Viliam Paulíny Tóth. V roku 1864 prestal vychádzať. Opäť ho začal vydávať Ján Čajda v Martine 1876–1810. Publikovali v ňom svoje kresby Vladimír Kubát, K. Krejčík, K. B. Kutina ako i Mikoláš Aleš. V ro-koch 1870 – 1874 Anton Černianský alias Monte Černigo vydával

v Martine humoristický časopis Rarášek. Ešte ho obnovil v roku 1908. V tom období vychádzal týždenník „Ježibaba“ 1871–72, ktorý redi-goval J. N. Bobula. Vychádzal i humoristický časopis Mydlo a Bubon. V rokoch 1912–1914 vychádzal v Ružomberku veľmi dobrý satirický mesačník Veselé noviny. Tu už kritizovali nielen maďarských šovinistov, ale aj naše malé slovenské pomery martinských „naivných“ národovcov, Hlinkov klerikalizmus, ale i biedne pomery v Uhorsku. Uverejňoval tu svoje kresby aj mladý slovenský architekt Ján Burjan. Ten nadväzoval na vysokú úroveň mnichovského satirického časopisu Simplicisimus. Zistil som, že v posledných rokoch 19. storočia vychádzal v americkom Pittsburgu humoristický časopis Rarášek pre našich vysťahovalcov. Mal aj pravidelnú rubriku ľudového pozorovateľa „Jano z búdy“. Cez prvú svetovú vojnu humoristické časopisy na Slovensku nevychádzali.

                Po roku 1918 vychádzalo na Slovensku vyše dvadsať humoristických a satirických časopisov. Niektoré iba sporadicky, no niektoré ako Kocúr 1919 až do 1945. Redigoval ho Pavol Halaša, ktorý doňho i písal a dával kresliť renomovaným autorom Andrejovi Kováčikovi, Jankovi Alexymu, Jozefovi Cincíkovi a iným. V rokoch 1939–45 Kocúra redigoval K. Silnický. Zistil som, že v plejáde ďalších humoristických časopisov uverejňovali karikatúry takí autori ako Ľudovít Fulla, Janko Alexy, Cyprián Majerník, Fraňo Štefunko, Ľudo Ilečko, Alexander Richter,  Viliam Chmel, Štefan Bednár... ale hlavne a najviac Jozef Cincík. Veľa humoru a karikatúr uverejňovali i v rozličných kalendároch, ktorých vtedy vychádzalo neúrekom. Vydávala ich skoro každá strana alebo väčšia organizácia.

                V rokoch 1923–25 vychádzala „Koza“, ktorú redigoval P. Macháček a J. Koza – Matejov. Humoristický časopis Osa 1932–33 redigoval Karol Sidor. V Bratislave 1922–29 vychádzala Šibenica. Spisovateľ Ján Hrušovský vydával 1921–26 časopis Jež, kde bol i redaktorom. Dereš bol dvojmesačníkom 1925–27 a redaktoroval tam Emo Bohúň a kreslil Andrej Kováčik, ktorý mimochodom bol najuverejňovanejším karikaturistom na Slovensku v medzivojnovom období. Kreslil od ľavicových až po pravicové časopisy. A ako vždy, veľmi profesionálne a dobre. V Čadci v rokoch 1925–26 vychádzal ve-selý ľudový časopis pod charakteristickým názvom „Kysucká trúba“. Humorník Kosa vychádzal v 1932–33. Komunisti sa vzmohli na zopár čísel satirického časopisu Kyjak, ktoré vyšli v roku 1925. Počas vojny 1942–43 vydával Emo Bohúň Veselé noviny.

                Po druhej svetovej vojne vychádzal v Martine humoristický časopis Sršeň od 1945–1951. Mal až 30 tisícový náklad. Elo Šándor začal po roku 1945 redaktorčiť v humoristickom časopise Šibeničky, ktoré vydávalo Povereníctvo SNR. V 1947 vyšiel humorník Slimák. Demokratická strana začala po voľbách v roku 1946 vydávať satirický časopis Šidlo. Ten mal stále problémy s cenzúrou. Napríklad za karikatúru Gottwalda zhabali celý náklad. Veľa karikatúr doňho kreslil vynikajúci kresliar Ľubo Kellemberger, Jozef Babušek i Kubal. V Kocúrkove sme neustále uverejňovali a aj uverejňujeme ukážky karikatúr a anekdot z týchto starých a vzácnych časopisov. Ak budem mať čas rád by som z tohto materiálu urobil knihu „Starý slovenský humor“.

                Po februári 1948 vydávanie Šidla zastavili. Prvého apríla 1948 začalo ROH (Revolučné odborové hnutie) vydávať časopis Roháč. Po čase, tak ako aj iné veci na Slovensku, prevzala vydávenie Roháča Komunistická Strana Slovenska a jej ÚV určoval, ako sa robí bezzubá komunálna satira.

                 V novej dobe po novembri 1989 vzniklo niekoľko humoris-ticko-satirických časopisov, no nemali dlhú životnosť. Najdlhšie od júna 1990 vychádza nepretržite iba časopis Kocúrkovo. Tam, kde je silná tlač, tam je i silná karikatúra. Lebo je väčšia možnosť uverejňovania, konkurencie karikaturistov a tým aj rast kvality prác a jej odmeňovania. V okolitých štátoch (Česko, Poľsko, Maďarsko, Rusko a iné) zanikli všetky renomované humoristické časopisy a nevznikli nové. Na Slovensku vychádzajú iba dva mienkotvorné denníky, ktorých majitelia sú zahraniční. Nie je tu záujem uverejňovať a podporovať slovenských karikaturistov, lebo majú inú koncepciu a názor. Takže vývoj slovenskej karikatúry je v šuplíkoch autorov a ich kresby ožijú iba na výstavných podujatiach. Pán Boh zaplať i za to. Preto treba uvítať snahu niekoľkých nadšencov a milovníkov karikatúry na Slovensku, najmä Petra Michalca z Piešťan, ktorí organizujú takéto podujatia. Veľký počin bolo Bienále karikatúry,  ktoré sa uskutočnilo v Bratislave 13. apríla 2007 v budove Národného osvetového centra na celom poschodí. Pokiaľ viem, bola to najväčšia výstava karikatúr na Slovensku. V apríli 2008 sa zopakovala v Dunajskej Strede v ART-MA Galérii. Na oboch podujatiach som sa zúčastnil ako kurátor i ako autor. Je veľa iných podujatí: Novomestský Osteň, Fraštacký tŕň v Hlohovci, Bomburova šabľa v Brezne, Klub bratislavských karikaturistov, Kremnické gagy a iné.

                Krása karikaturistickej práce je v tom, že rozosmieva a prináša úsmev a smiech, čo je v dnešnej ustresovanej dobe veľmi záslužná vec. Karikaturista je zároveň i kronikárom svojej doby. Vytvára práce, ktoré žijú s problémami v našej spoločnosti, v ktorej žijeme. Som optimista a verím, že smiech a veselý pohľad na život a svet nám pomáha a s ním sa ľahšie kráča životom.

Zo spomienok vydavateľa Kocúra Pavla HALAŠU

                Kocúr bol humoristicko–satirický časopis a uzrel svetlo sveta hneď zjari 1919 na schôdzke martinských felibrov v ateliéri majstra Milana Mitrovského. Števko Krčméry nadhodil, že by sa nám zišiel časopis, akým bol kedysi Rarášek, Černokňažník a ružomberské Veselé noviny. Pritom sa obrátil na mňa, lebo ma znal ako človeka, čo rád má a robí žarty a práve toho roku som mal aj určitý úspech na silvestrovskom predstavení v Dome, keď dávali krátku jednoaktovú komédiu–operu „Vzbura na Olympe“, pôvodom českú, ktorú som bol na požiadanie vtedajšieho dirigenta Spevokolu, Dr. Kofránka, riaditeľa a chirurga martinskej nemocnice, na vtedajšie pomery prepracoval. Súhlasil som s podmienkou, že redaktorstvo prevezme Števko. Ostatní nadšene súhlasili.

                Ale ako to zariadiť? Viete dobre, že každé novorodeniatko, ak má byť z neho niečo, musí mať dnes starých rodičov, čo sa o neho postarajú (preto sa aj volajú starí rodičia). Tak to bolo aj s časopismi, tieto ich museli mať, aby sa o ne starali, kŕmili a šatili ich. Úradne sa tomu hovorí „subvencia“. Lebo vydávanie časopisov je vec nákladná, najmä obrázkových. Treba platiť kresliča, karikaturistu, a štočky tiež nie sú zadarmo. Náš Kocúr, ako sme to na návrh Števka Krčméryho hneď aj pokrstili, by bol ľahko našiel gazdu, ale bol by závisel od neho a bol by smel chytať len tie myši, ktoré by mu dovolil chytať jeho gazda. Ale práve to náš Kocúr nechcel. Chcel si vyberať samovoľne tie najtučnejšie a loviť kedy sa mu zapáči, tým skôr, že vtedy bolo čajsi dvaadvadsať politických strán, ako húb po daždi.

                Riešilo sa aj to. Autorite Števka Krčméryho, Miloša Vanču, Vladka Roya a Belu Várossa i iných sa podarilo vymôcť na Kníhtlačiarskom účastinnom spolku, že bude ochotný prvé číslo úverovať v predpoklade, že sa hmotne zaručíme za hradenie prípadného deficitu. Potom to už šlo ako po masle. Firmu Kocúra nám nakreslil Andrej Michal, ev. farár, ktorý bol vtedy v redakcii Národných novín a karikaturistom bol akad. maliar Andrej Kováčik. Myší bolo habadej a prvé číslo čoskoro hotové, vydané a – zhabané. A teraz si myslite (vážení čitatelia), že opica skočila do vody a ochotní ručitelia museli vytriasať kešene! Mýlka. Nikto nám nemohol preukázať lepšie služby a pomoc ako cenzúra, čo zhabanie nariadila. Prišlo totiž trocha opozdene, keď náklad bol už rozobraný a na sklade ostal len nepatrný zvyšok. A po Kocúrovi nastala honba. Ľudia si ho požičiavali, hľadali hore-dolu, a to i takí, ktorí by si ho ináč azda ani neboli všimli. Je to tak, ako keď v obrazárni prechodia ľudia pred najkrajšími dielami výtvarného umenia bez záujmu, ba priamo s nudou, ale náhle sprievodca poznamená, že niektorí odborníci tvrdia, že ide o falzifikát, ihneď sa zhŕknu okolo neho a budú debatovať a obdivovať ho do nekonečna.

                O druhé číslo už nebolo starosť, náklad sa hneď rozobral a ľudia priamo čakali, kedy vyjde. Vychádzal totiž, „keď myši pištia“, a tak presný dátum vydania nebol stanovený, ale stalo sa tak približne mesačne raz.

                Števko Krčméry pre veľký nával práce v Matici nemohol prevziať prisľúbené redaktorstvo, a tak som to vzal na seba už od tretieho čísla a bol som súčasne aj jeho vydavateľom a majiteľom.

                Mali sme veľa prispievateľov, stálych i náhodilých, takmer z každej župy i našepkávačov, a to i z vysokých úradných miest,čo nám dodávali námety, hodné spracovania, o ktorých by sa naša verejnosť nebola dozvedela. A tak pri húfe myší Kocúr tučnel. Pravda, nesmiete si myslieť že to bola akási zlatá baňa a čo sa týka výtlačkov, že doháňal, povedzme, taký New York Herald Times, ale hlavná vec bola, že sa udržal pri živote a bol vždy sám sebe pánom. Mal ho každý rád, i tí, ktorých zavše poškriabal.          Najviac sa páčili jeho stále rubriky, ako Snem myší, listy politikov a verejných činiteľov, ktoré si vzájomne dopisovali a veršované aktuality Jana z búdy. V niekoľkých prvých číslach boli na zadnej strane uverejňované portréty vtedajších županov v podobe starých malieb. Prvý bol Dr. Jozef Országh, vtedajší župan zvolenský, v detvianskom kroji s obnaženým bruchom a nápisom: Comes Comitatus Soliensis Et Dux Populi Detvanensis Iosephus Holopupkensis de Genere Orszagh. Samému sa to tak zapáčilo, že si vyžiadalz redakcie kresbu, ktorú sme mu s radosťou darovali. A tak to urobil každý župan. Ako príloha bola vydaná aj malá knižočka „Kam pak?“, paródia to na Sienkiewiczov román „Quo vadis?“ a aplikovaná na vtedajšie politické pomery. Nero bol Vavro (Dr. Šrobár), sv. Peter – Hlinka, Patronius – Dr. Hodža, Ursus – Ferdiš Juriga a význační rímski aristokrati vtedajší župani. Kniha mala veľký úspech, len do Ameriky sa jej rozpredalo na stovky.

                Veľkú pozornosť budili i série katechizmov jednotlivých vtedajších politických strán v podobe otázok a odpovedí, ako aj paródie básní našich mladých básnikov, za ktoré sme dostávali od čitateľov gratulácie. 

                Tak naháňal náš Kocúr myši vyše dvadsať rokov. Potom prišla fašistická diktatúra a Kocúr nemal chuť naháňať myši v pracovných táboroch a koncentrákoch, lebo tam ani ľudia nemali čo žrať, tým menej – myši. A jedného dňa, ako sa to kocúrom v ich živote často stáva, zmizol. Ale nie ucúraný, ušpinený s dodriapaným a

s ovisnutým chvostom. Opačne, mal ho až do konca vztýčený. Requiescat in pace!

O HUMORISTICKOM VYDAVATEĽOVI EMOVI BOHÚŇOVI

                Spisovateľ a novinár Emo Bohúň (1899-1959) začal chodiť do gymnázia v rodnom Ružomberku, pokračoval v maďarskom Makove a v Dolnom Kubíne ho pred dokončením obchodnej školy odviedli na vojnu. Ako vojak bol v Rumunsku aj v Odese, po roku 1918 začal ako kultúrny referent v Prešove, pracoval ako bankový úradník a pôsobil aj v Slovenskej papierni v Ružomberku. Zakladanie časopisov bola od mlada Bohúňova vášeň. Založil aj Slovenský svet, humoristické časopisy Dereš a Bubon, Slovenský týždenník a iné. Nemali veľké trvanie, malé Slovensko nebola krajina pre budúcich Hearstovcov, Springerovcov, alebo Murdochovcov. Anglický novinársky magnát Maxwell údajne pochádza niekde z východného Slovenska, alebo z Podkarpatskej Rusi, pravda, na podnikanie s novinami sa musel vybrať do cudziny.

                Za Slovenského štátu sa Bohúň – novinársky podnikateľ predsa len ako-tak rozbehol, okrem Veselých novín vydával  Hospodárske noviny a v roku 1943 prekvapil kultúrnu verejnosť spoločenským magazínom A-B-C. Ten sa mu však napokon stal osudným. Pre zatraktívnenie obsahu tohto časopisu podarilo sa mu pre neho vymyslieť Grafologického poradcu. Dnes máte síce v každých druhých novinách horoskop, no urobiť rozbor písma nie je celkom jednoduché. V novom magazíne Ema Bohúňa sa objavil dosť prostoreký posudok na písmo istého Dr. J. T. z Bánoviec. Nielen iniciálky, ale najmä samotné písmo pripomínali významnú osobu vtedajšieho politického života. Či už Ema Bohúňa zachránil Tido Gašpar, to vám neviem povedať, ale mladý novinár Vladko Pospíšil, známy pod prezývkami Shorty a Pogy, sa vzápätí dostal do Ilavy, keďže ešte na gymnáziu mal predtým nedorozumenie s vrchnosťou. Karol Guliš nedopadol lepšie, no keď sa v júni 1945 objavil v redakcii Šibeničiek, nikto mu nepodal pomocnú ruku...

                Emo Bohúň sa po roku 1945 živil ako redaktor Týždňa, istý čas bol aj redaktorom Roháča, no napokon sa objavil na trochu reprezentačnom mieste v redakcii Kultúrneho života, kde sa ho ujal publicista a literárny kritik Juraj Špitzer.

                Je zaujímavé, že roztržka prezidenta Dr. Tisu a Bohúňa s jeho mladistvými redaktormi z magazínu A-B-C zostala v podstate utajená. Keď zomrel majiteľ Šibeničiek Ján Račko, podarilo sa tiež dosť záhadným spôsobom Vladovi Pospíšilovi a Karolovi Gulišovi dostať tento časopis do vlastníctva. Nemali v tom čase oveľa viac rokov ako Bohúň, keď vydal prvé číslo Dereša. V tom čase prebiehal proces s Tisom, no Pospíšil i Guliš boli v podstate dosť apolitickí. Ak vychádzali v Bohúňových Veselých novinách pamäti veľkého slo-venského detektíva Johnny Brmbolca, v Pospíšilových a Gulišových Šibeničkách sa objavili zasa neuveriteľné dobrodružstvá veľkého detektíva Kostižera,  ktorých humor bol ešte

excentrickejší.

                Ešte v roku 1945 začali vychádzať Šibeničky, ktoré svojím menom pripomínali Šibenicu, vychádzajúc u v období 1922–1929, striedavo ako dvojtýždenník a ako mesačník. Emo Bohúň mal v období 1941–1943 vo Veselých novinách niekoľko „učňov“, najmä Vav-

rinca Kunetku, Vladimíra Pospíšila a Karola Guliša. Stali sa redaktormi ešte predtým, než dosiahli plnoletosť a socializmus im vôbec nesvedčal. Prvý z nich zdupkal v roku 1948 do USA, ostatní sa trápili doma. Všetci traja však predčasne zomreli niekedy v sedemdesiatych rokoch. Kunetka aj Guliš sa zúčastnili hneď po oslobodení prvého stretnutia, na ktorom vzišla myšlienka založiť Šibeničky. Názov vymyslel spisovateľ Elo Šándor: inšpirovala ho ľudová pesnička Šibeničky troje, ktoréže ste moje...

                Karol Guliš sa stal prvým redaktorom Šibeničiek, popri Petrovi Jaloviarovi-Ždanovi, ktorý však bol redaktor a nie vyslovený humorista. Majiteľom časopisu bolo Povereníctvo informácií a tam sa nátlaky prvého čísla veľmi nepáčili a napokon redakciu zverili Jánovi Račkovi. Ten sa za niekoľko mesiacov, keď vymenili povereníkov a miesto Michala Chorváta nastúpil Samuel Belluš, zrazu stal majiteľom aj vydavateľom Šibeničiek.

                Do toho času robili humoristické časopisy najmä novinári a spisovatelia. V Šibeničkách sa dostali k slovu predovšetkým výtvarníci. Najskôr to bol Ladislav Guderna, neskoršie František Žáček. Obaja dali dokopy predovšetkým okruh dobrých spolupracovníkov, karikaturistov Kellenbergera, Semiana, Richtera, Klimu, Weisskopfa... Žáček pritiahol ako prispievateľa textára, v značnej miere aj novinára, Ivana Bukovčana, ktorý redigoval samostatnú prílohu Píľnik. Keď potom prevzal všetkým humoristické časopisy Roháč, stal sa dosť výraznou osobnosťou v úlohe šéfredaktora Štefan Bednár, po istom odstupe zasa Anton Holý, charakter časopisu však spoluurčoval

v mnohom Viktor Kubal i Milan Vavro.

DUŠAN JANOTA spomína na svojho priateľa ALEXANDRA KARŠAYHO DE ETTREKERCSA (* 28. 11. 1921 – 20 .7. 1992)

článok v Kocúrkove č.24/1991 pri príležitosti Šaňkových narodenín

FACKA ZA HUS

                Otec jubilantov bol vý-znamný slovenský právnik. Pôsobil od roku 1927 na Najvyššom správnom súde v Prahe, potom až do penzionovania v roku 1948 v Bratislave. Bol to prvý „starý dobrý tabulárny sudca“, taký, ako ich opisuje v jednej zo svojich poviedok Móric Jókai: nepodplatiteľný, čestný, priamy. Na synovu otázku, prečo nie sú bohatí, keď on má také vysoké postavenie ako vedúci tohto súdu, raz odvetil: „Syn môj, pamätaj si, nič nie je také dôležité ako pokojný spánok.“

Raz prišla do Karšayovcov akási pani z vidieka, ktorá mala na súde pravotu. Priniesla aj husičku; peknú, vykŕmenú. Pán senátny prezident nebol doma, nuž syn tetušku „vyprevadil“ aj s husičkou. Keď sa otec vrátil, ktorí mu Šaňo: „Bola tu akási žena, doniesla vykŕmenú odratú hus, čosi od teba chcela...“ Nedokončil vetu, keď mu na líci plesklo zaucho.

„Ja ti dám vykŕmenú hus“, - čertí sa otec.

„Ale ocko, veď ja som ju nevzal“, - bráni sa syn.

„To je dobre“, upokojí sa otec, „prepáč mi tú facku. Ale nepadla naprázdno. Aspoň si zapamätáš, ako sa máš zachovať, keď ťa niekto bude chcieť podplatiť.“

AKO NEVRÁTIŤ DLŽOBU

                Po vojne žil Šaňko v Prahe a vodilo sa mu dobre. Raz prišiel za ním ktorýsi pražský „kámoš“ s naliehavou prosbou, aby mu požičal 5000 korún. Šaňo gavaliersky vyhovel a nepýtal si ani potvrdenku

v domnení, že to ani nebude treba; kamarát je statočný.

Čas sa míňal, peniažky sa nevracali. „Ako ja dostanem tú pôžičku späť, keď ani kvitanciu nemám?“,  dumal Šaňo. No nie nadarmo bol študovaným fiškálom. Vzal pero a papier a napísal dotyčnému list,

v ktorom iného stálo: „Vráť mi, prosím, tých 7500 korún, čo mi dlžíš. Práve by som ich aj potreboval.“

Onedlho prišla odpoveď, v ktorej Honza píše, že on mu nijakých 7500 korún nedlží, že je to iba 5000 korún. Zamädlil si Šaňo ruky a hovorí si: „A predsa mám kvitanciu v rukách. Či je dobré mať fiškálneho filipa!“

REDAKČNÁ  RADA  KOCÚRKOVA

                V knihe často píšem, že som dal do časopisu a potom rozhodli sme sa. Nie, nesplietol som si jednotné a množné číslo. I keď Kocúrkovo od začiatku redigujem sám, mal som jeden čas redaktora spisovateľa Jožka Pavloviča, texty mi pomáhal písať syn Maroš a dcéra Martinka a pomáhali mi i moji spolupracovníci Šaňko Karšay, Peter Ševčovič, Ivan Jerábek a iní, s ktorými som sa radil. No v prvom rade som sa radil so svojou redakčnou radou, ktorá je uvedená na poslednej strane časopisu v tiráži. Mnoho ľudí mi povedalo, že keď si to prečítali, vyprskli do smiechu. Veď ako môže taký Aristofanés radiť, keď je vyše dvoch tisícročí mŕtvy. Vysvetlím to. Jednoducho, tieto vtipné osobnosti sa mi páčili, lebo všetci majú do činenia s takým humorom, ktorý sa mi páči, mám ho rád a vážim si ich. Preto vám svoju redakčnú radu radšej postupne predstavím.

                JÁN CHALUPKA (26.11.1791 Mičiná – 15.7.1871 Brezno) Tento slovenský evanjelický farár a satirik ako jeden z prvých na Slovensku ironizoval a satiricky zosmiešňoval všetky naše národné neduhy. V rodine, v spoločnosti, v cirkvi a v politickom živote. Bol vzdelaný, ovládal osem rečí, písal po latinsky, nemecky, maďarsky a česky. Prenikol do našich dejín ako dramatik a jeho večnou témou siedmich hier bolo Kocúr-kovo. Pod pojmom „Kocúrkovo – kocúrkovské pomery“ sa vtedy ale i dnes myslelo všetko zvrátené, postavené na hlavu, zápecníctvo, konzervativizmus, obmedzenosť, rodinkárstvo, pätolízačstvo, maďarónstvo, korupcia, zadubenosť atď. Koniec koncov, tieto témy pretrvávajú doteraz a sú témou i nášho časopisu.

                JOZEF IGNÁC BAJZA (5.3.1755 Predmier – 1.12.1836 Bratislava) Vyštudoval teológiu vo Viedni. Jeho prvá kniha (1782) obsahovala epigramy, satiry a žarty. Pranieroval v nej ľudské slabosti a neresti spoločenského života. Dokonca nebojácne zaútočil i na cirkevnú disciplínu a náboženské prežitky. Mal opletačky s vtedajšou cenzúrou a načas mu znemožnili i publikovať svoje satiry. Napísal prvý slovenský román a to hneď satirický „René mládenca príhody a skúsenosti“. Druhý diel mu zakázala cenzúra, lebo v ňom kritizoval vrchnosť, šľachtických príživníkov, mníchov. Nepáčila sa mu ľahostajnosť Slovákov k literatúre, k materinskému jazyku a našim národným dejinám. Napísal i ďalšiu satiru „Dúverná zlúva s dáblem“. Nebál sa kritizovať ani svojich kolegov, najmä Fándlyho a Bernoláka.

                JAROSLAV HAŠEK (30.4.1883 Praha – 3.1. 1923 Lipnice) Haška mám rád, poznám hádam skoro všetko, čo napísal i to čo napísali iní „haškológovia“ o ňom. Fascinoval ma jeho dobrodružný život, to že precestoval peši celú strednú Európu i Slovensko. Z ciest čerpal námety na svoje črty a poviedky. Navštívil i kláštor

v Beckove, napísal o beckovských mníchoch poviedku. Ja som ako chlapec chodil do beckov-skej školy, ktorá stála neďaleko kláštora. Hašek sa poznal i s vtedajšími slovenskými vzdelancami Andrejom Kmeťom a Dušanom Makovickým. No najviac obdivujem jeho „Osudy dobrého vojaka Švejka“, ktoré preložili do 30 jazykov. Švejka obdivuhodne ilustroval Jozef Lada svojím nezameniteľným rukopisom, ktorého obdivujem a tiež mám rád.

                MARK TWAIN (30.11.1835 Florida – 21.4.1910 Redding) Je zaujímavé, že tento slávny americký spisovateľ mal iba základné vzdelanie a bol literárnym samoukom. Vyučil sa za tlačiara, pracoval v redakcii bratovho miestneho časopisu. Tu začal Twain i literárne tvoriť ako žurnalista –humorista. Miloval ľudových rozprávačov, ktorí používali humorný nadhľad spojený s komickým rozprávaním. To ho inšpirovalo

k napísaniu prvých poviedok. Využíval bohatstvo hovorového jazyka, dialektu i slang. V jeho knihách cítiť veľký zmysel pre spravodlivosť a nadŕža jednoduchým ľudom. Už v detstve som si zamiloval jeho Toma Sawyera a Huckleberyho Fina. Mám rád i jeho cestopisy, najmä „Život na Mississipi“. Na tejto rieke začínal ako lodivod a aj jeho umelecké meno je odvodené z činnosti lodivoda. Mark Twain je pre mňa živým dôkazom, čo dokáže talent, usilovnosť a vôľa.                     STANISLAV JERZY LEC (6.1.1909 Ľvov – 7.5.1966 Varšava) Tento najslávnejší poľský satirik bol autorom kultivovaných epigramov a lapidárnych aforizmov. Naprí-klad: „Inak seno vonia koňom a inak milencom“ alebo „Nie každé hovno, ktoré skrýva tráva, sa cenným guánom stáva“. Lec vedel, že satira je smrteľne vážna vec a že satirici bývajú väčšinou smutní ľudia. V roku 1988 vyšli jeho „Neučesané myšlienky“ v pre-klade Vojtecha Mihálika. Lec používa syntézu lyriky a satiry, je majstrom filozofického paradoxu a morálnej reflexie. Jeho satira je uštipačná, obsahuje vý-

smech ľudských nerestí a nedostatkov. Pohybuje sa na hranici smiechu, komiky a vážnej kritiky. Váži slová a je majster skratky. Lec mal pohnutý život. Narodil sa ako barón de Tusch-Letz, Vyštudoval právo vo Varšave, od roku 1939 bol v sovietskom koncentráku, potom v nacistickom väzení, odkiaľ v roku 1943 utiekol, bol v odboji, po vojne obnovoval satirický časopis Szpilky, pôsobil ako tlačový atašé vo Viedni, v Izraeli, odkiaľ sa natrvalo vráti do Varšavy, kde sa venoval literatúre až do svojej smrti. Neznášal poučovanie, preto si zapisoval rôzne invektívy, nápady a pseudopravdy. Boli mu materiálom pre jeho satirické práce.

                ARISTOFANÉS (446 –388 pred n. l. Atény) Je to veľký autor starej antickej komédie. Všetky jeho diela sú satirické a ich témou sú politické, spoločenské, náboženské a umelecké problémy v jeho rodisku – Aténskej republike. Aristofanés žil v dobe peloponézskych vojen, kedy bojovali medzi sebou Atény so Spartou. Napísal počas svojho života vyše 40 komédií, ale zachovalo sa ich dodnes iba 11. No stoja zato a rozosmievajú divákov i teraz. Jeho geniálna Lysistráta je o vláde žien, ktorá prinúti aténskych a spartských mužov skončiť vojnu a uzavrieť mier. Aristofanés sa nebál vo svojich hrách pranierovať nespravodlivé rozdelenie majetku, korupciu, rôzne spoločenské neduhy a ľudské nedostatky svojich rodákov tak, že i my súčasníci cítime, že ich mal rád.

                JONÁŠ ZÁBORSKÝ (3.2.1812 Záborie – 23.1.1876 Župčany) Narodil sa v turčianskej zemianskej rodine, vyštudoval právo v Prešove, prešiel však na evanjelickú teológiu, ktorú ukončil na univerzite v Halle. Záborský viedol polemiku i so Štúrom, a aj preto ho nazývali národným hriešnikom. Pod tlakom existenčných problémov v roku 1842 konvertoval na katolicizmus, takže mu nedôverovali ani evanjelici ale ani katolíci, na ktorých bol rozdelený slovenský národ. Bol redaktorom vládnych Slovenských novín vo Viedni. Po roztržke  s cenzúrou šiel robiť farára v Župčanoch, kde i zomrel. V svojich prácach používal paródiu, karikujúce deformácie. Pranieroval spoločenské pomery vo vtedajšom Uhorsku. Narábal s paródiou a grotesknosťou. Napríklad v „Dvoch dňoch v Chujave“ zobrazil akési Kocúrkovo v spustnutej obci Chujava, tu postavil konflikt ideálu a reality. Najznámejšie sú jeho satiry „Frndolína“, „Chruňo a Mandragora“. I tam neľútostne pranieruje slovenské Kocúrkovo. Veľmi známa je jeho veselohra „Najdúch“, ktorú naštudoval v SND Karol L. Zachar v šesťdesiatych rokoch. Tú som ako študent niekoľkokrát videl naživo i v televíznej úprave.

                STEPHEN BUTLER LEACOCK (30.12.1862  Swanmore – 28.3.1944 Montreal). Tento najslávnejší kanadský spi-sovateľ vydal vyše 60 kníh. Vyšiel so skromných pomerov. Ako učiteľ si k malému platu vypomáhal písaním komických čŕt a poviedok v najrozmanitejších časopisoch a novinách. Je známy ako originálne požiadal o zvýšenie platu: „Pokiaľ nebudete ochotní mi okamžite zvýšiť plat, oznamujem Vám, že budem nútený...“ a na druhej strane žiadosti pokračoval: „...pracovať ďalej za doterajší plat“. Vďaka humornej žiadosti, mu plat skutočne zvýšili. Leacokove knihy sú plné láskavého humoru, vľúdnosti, ale je tam i britká satira na rôzne ľudské slabosti. Vysmieval sa zo snobizmu, kanadským spoločenským pomerom. Známe sú jeho „Kanadské žartíky“ a „Literárne poklesky“.

                ALEXANDER KANEVSKÝ (1933 Kyjev) Patrí k popredným ruským humoristom a satirikom. Nadväzuje na tradíciu Ilfa a Petrova. Hľadá a nachádza smiešne v každodennom živote. Vy-

smieva sa ľudskej hlúposti, ziskuchti-vosti, egoizmu, byrokracii Používa vtip a duchaplnosť s prekvapivou pointou. Kanevský má schopnosť podať drsnú skutočnosť veselo a optimisticky. Je autorom niekoľkých divadelných komédii, ktoré hrali po celom vtedajšom Sovietskom Zväze. Za pe-restrojky mal prenajaté Divadlo satiry, kde hrali jeho hry. Napísal množstvo scenárov ku kresleným animovaným filmom. Jeho insceno-vané poviedky Čudáci uviedla v roku 1988 i Slovenská televízia v réžii Ota Katušu, ja som doňho prispel kresbami. Sašu Kanevského o-sobne poznám od roku 1984, kedy som mu ilustroval knihu „Čudáci“ a „Hej vy tam“ (1990). Veľakrát bol u mňa na Slovensku a stali sme sa priateľmi. Od roku 1990 žije v Izraeli. No do Moskvy sa pravidelne vracia, žijú tam rodiny jeho syna a dcéry, v Rusku mu stále vychádzajú knihy v obrovských nákladoch. Vraví: „Nemôžeš kritizovať človeka, pokiaľ ho nepoznáš a nepochopíš ho“. Jeho, Rusa so židovským pôvodom, som dal do redakčnej rady a on mňa Slováka evanjelika, dal do redakčnej rady svojho izraelského humoristického časopisu „Balagan“ (Chaos). Pred rokom navštívil so svojou manželkou Irinou aj redakciu Kocúrkova.

                GEĽO SEBECHLEBSKÝ (1684 Sebechleby – okolo 1730 Banská Bystrica) bol súčasníkom Mateja Belu a Jánošíka. Vyrastal v Sebechleboch v zemianskej kúrii v rodine, ktorá mala slávnych predkov. Tí sa vyznamenali

v protitureckých bojoch. Už počas svojich štúdií v Banskej Bystrici sa preslávil figliarskými kúskami a huncútstvami. Mal rád chytráctvá, šibalstvá o o jeho kúskoch sa zachovalo veľa povestí. Keď sa tomuto schudobnenému zemanovi nedostávalo finančných prostriedkov, dal sa do služieb grófa Koháryho, ktorému patril celý kraj pod Sitnom, keďže bol dôvtipný, Koháry z neho urobil dvorného šaša na hrade Čabraď. Tu vykonal veľa šibalstiev, ktoré sú zapísané v ľudových rozprávaniach. Preslávil ho i dramatik Jozef Hollý, keď napísal veselohru „Geľo Sebechlebský“. Ďalším spisovateľom, ktorého zaujal Geľo bol Jozef Horák.Ten pozberal niekoľko povestí o Geľovi Sebechlebskom a podľa nich napísal scenár k celovečernému slovenskému filmu „Pán a hvezdár“. Jeho základom je jedna anekdota: Koháry na Čabradskom zámku vedel všetko, len predpovedať počasie nevedel. Kastelán mu poradil astro-

lóga a hvezdára, ktorého prijal do služby. No predpovede sa mu nedarili. Dvorný šašo Geľo zaviedol Koháryho k sedliakovi, ktorý mal zázračného somára. Podľa toho, ako dvíhal chvost sa menilo aj počasie. Koháry prikázal vypriahnuť somára od voza a zapriahnuť tam hvezdára. Geľo vraví: – Pán gróf pri oji vedľa hvezdára by sa našlo ešte jedno miesto.

Koháry: – Pre koho?

Geľo: – Pre toho, ktorý ho platil.

                VOODY ALLEN (1.12.1935 New York) je známy nielen aférami so svojimi manželkami, ale aj ako tvorca humoru. Hovoria o ňom, že je to najpopulárnejší a najroztomilejší neurotik. Už na strednej škole písal aforizmy a parodické skeče. Svoju kariéru začal ako autor gagov pre te-levíznych komikov. Píše trpko smiešne poviedky a nakrúca i filmy podobného razenia. V televízii začal vystupovať v roku 1961 a jeho komediálny typ večného smoliara prenasledovaného osudom ho preslávil na celom svete. Divákov okúzlil svojráznou atmosférou svojich filmov. Jeho tvorba je jednoznačná: Buď ho milujú alebo nenávidia. Na svojom konte má vyše tridsať autorských filmov. Mám ho rád pre jeho sebairóniu a moderný humor.

                JANKO HALUŠKA je vymyslená postava ľudového humoru v anekdotách. V ľudovej fantázii je to najznámejší Slovák, ktorého poznajú na celom svete. O ňom sa v šesťdesiatych rokoch rozprával tento vtip: Vo Viedni pátral jeden investigatívny novinár, ktorý bol pri stretnutí Chruščova s Kennedym. Zrazu videl medzi týmito politikmi akéhosi neznámeho človeka v slovenskom ľudovom kroji ako sa objíma s Chruščovom a Kennedym. Pýta sa divákov: „Kto je to?“ Tí mu odpovedajú: „Vy nepoznáte Janka Halušku, ktorý dal týchto dvoch politikov dohromady? Na filmovom festivale na francúzskej Riviére videl tento novinár postavu v slovenskom ľudovom kroji ako sa bozkáva s Ginou Lolobrigidou a Liz Taylorovou. Užasnuto sa spytuje ľudí: „Preboha, kto je to?“ „To je Janko Haluška so svojimi milenkami”. O krátky čas bol novinár v Ríme na Vatikánskom námestí, kde pápež požehnáva davy ľudí. A vedľa neho stojí postava v slovenskom ľudovom kroji. Pýta sa okolostojacich: „Kto to je?“ „Myslíte toho človeka vedľa Janka Halušku?“

                Tak preto som dal do redakčnej rady Janka Halušku. Veď takáto svetoznáma postava robí z Kocúrkova najznámejší humoristicko-satirický časopis na svete i v priľahlom vesmíre. S Jankom Haluškom sa často radím, rozpráva mi anekdoty, ktoré mi dvíhajú dobrú náladu a chuť robiť tento časopis.

NAPÍSALI O KOCÚRKOVE:

KOCÚKOVO SA NEMENÍ, ZOSTÁVA STÁLE ROVNAKÉ

                To, čo sa podarilo Milanovi Stanovi s jeho „Kocúrkovom“, je na Slovensku skôr výnimkou ako pravidlom. Dvadsať rokov odvážne a nebojácne v tej istej forme a s nezmeneným obsahom vydáva humoristický časopis „Kocúrkovo”. Nedokázala ho ovplyvniť ani výmena komunistických politických štruktúr za VPN po roku 1989 a ako jeden z mála odolal aj divokej či straníckej privatizácii. Jedine tak sa mohlo stať, že „Kocúrkovo“ dodnes vlastnia tí istí majitelia, teda Milan Stano, ale bez toho obvyklého „a spol“. Dokonca ani raz nedošlo k výmene šéfredaktora, ani jedného radového redaktora, redaktorky či karikaturistu. Časopis prežil aj to najťažšie obdobie drahých úverov bez otrasov a korupčných škandálov.

                Majiteľ, šéfredaktor a jednotliví redaktori nepotrebovali ani prezidentskú amnestiu či milosť, lebo „Kocúrkovo“ sa ani raz neocit-lo na súde pre šírenie neprávd alebo urážky na cti verejných či neverejných činiteľov hore či dole.

                Majiteľ a redakcia počas doterajšieho vydávania tohto neotrasiteľného humoristického časopisu nedostali z domova ani zo zahraničia ani jeden demarš za nedodržanie princípov novinárskej etiky, a to aj napriek tomu, že odvážne a nebojácne „Kocúrkovo“ pranierovalo všetky neduhy v spoločnosti, vo vládnucich i nevládnucich stranách v parlamente, vláde a u prezidenta ani nehovoriac.

                „Kocúrkovo“ si takto za dvadsať rokov svojej existencie zachovalo svoju tvár a rovnú chrbtovú kosť, či vládli pravičiari či ľavičiari alebo strany stredu. Nedalo sa ovplyvniť výsledkami volieb, preskupovaním verejnej mienky bez ohľadu na to, či šlo o koalíciu alebo opozíciu. Nemilosrdne, ale pritom pravdivo a kultúrnym spôsobom, kritizovali, čo bolo zlé a dobré veci pochválili.

                Táto svetlá výnimka na Slovensku prežila aj vďaka tomu, že sa majiteľ a redakcia v jednej osobe nenechali nikdy zastrašiť a ovplyvniť, nedajbože korumpovať. To je dôkazom toho, že aj na Slovensku sa dá kritizovať kultúrnym spôsobom, pranierovať rozličné neduhy v spoločnosti a dobrosrdečným a poučným humorom usilovať o nápravu.

                Toto píšem i napriek tomu, že Kocúrkovo uverejňovalo karikatúry a anekdoty o mne ako o politikovi. Aby sa ľudia zasmiali i na politikoch aj na hlave štátu. Ale kultivovane.

Do ďalšej dvadsiatky ešte viac čistého a kultúrneho humoru.

Smiechom ku zdraviu!       

            Rudolf Schuster, spisovateľ, fotograf, cestovateľ a bývalý politik

ČO JE PODSTATA TVORBY A KOCÚRKOVA?

                Myslím si, že podstatou tvorby je trýznivá nespokojnosť. Koľkokrát sa chce človeku nadávať, kričať, nariekať alebo aj pobiť sa. Ale to slušný človek predsa nerobí. Jedným zo spôsobov ventilovania tohoto vnútorného napätia je istotne aj písanie satiry a kreslenie karikatúr. Keď napíšem aforizmus alebo epigram, uľaví sa mi viac, než keby som sa pol dňa nervačil a preklínal situáciu, ktorá ma vytočila. Pri hľadaní vtipnej pointy nejakého príbehu, získavam nadhľad, som už nad vecou. Keď je problém komplexnejší, napíšem esej.

                Na druhom mieste je to hra. Hľadanie zvláštnych slovných spojení, rýmov, kalambúrov, nachádzanie vtipných, prekvapujúcich vyjadrení alebo kreslenie smiešnych figuriek v absurdných situáciách, má tiež uvoľňujúci, katarzný účinok. A čo je najdôležitejšie – nielen pre samotného autora, ale aj pre čitateľa, či diváka.

                Nech teda nás prozreteľnosť ochráni pred tým, čo si tak často želáme. Pred spokojnosťou. To by sa z nášho života vytratila tvorba, humor i satira, zastavil by sa vývoj a asi by sme vykapali na pandémiu zvanú – nuda. Som rád, že sa týmito zásadami riadi Milan Stano a jeho dvadsaťročné Kocúrkovo, ktorému želám dlhý život, aby som tam ja a mne podobní, mohli ešte dlho publikovať.    

           Vojto Haring, karikaturista, humorista a spolupracovník Kocúrkova

ČÍTAJME? ROZMÝŠĽAJME A SMEJME SA S KOCÚRKOVOM

                Vášňou Milana Stanu je redigovanie a vydávanie humoristicko satirického časopisu Kocúrkovo, ktorý vychádza od roku 1990. Neviem presne odkiaľ vyviera žriedlo jeho všestrannej tvorivej a morálnej sily. V jeho hrudi cítiť bijúce srdce za pravdu človeka a na obranu slovenského národa. K nemu často prejavuje lásku tým, že sa mu aj vysmieva, kritizuje jeho zlé vlastnosti, ukazuje politikov a ich politiku

v plnej satirickej nahote...

                Nemá žiadne ilúzie o špatnokrásnej povahe jeho Slovákov a má ich rád takých, akí sú. Milan Stano je navyše syn môjho vojnového druha Pavla Stanu, s ktorým som vojenčil a zbytočne márnil svoju mladosť v jednej stratenej divízii „slávnej Slovenskej armády“, počas druhej svetovej vojny na ruskom fronte. Až jeho syn Milan bojuje štetcom a perom za správnu vec, za umenie a humor, za demokratické práva svojho národa. Je jeden z mála, ktorý v marci 1990 pomáhali zakladať modernú politickú stranu, ktorá by presadila Slovensko ako samostatný štát. On, ktorý nikdy nebol a nie je členom žiadnej strany, odolal vtedy pokušeniu vstúpiť do politiky, do ktorej ho tlačili jeho priatelia a priaznivci. Veď ako by potom mohol kritizovať a pranierovať svojimi karikatúrami politikov. Aj keby tam vstúpil, určite znechutený by z politiky odišiel. Slovensku je osožnejší ako umelec a satirik.

                A preto čítajme, rozmýšľajme a smejme sa s Kocúrkovom. K tomu nás navádza Milan Stano svojou tvorbou. Obrazom, slovom i jeho Kocúrkovom, v knihe je všetko, talent, um, srdce, odvaha i charakter. A navyše aj slovenskosť, dnes taká vzácna.                                                         

                                                                    Ladislav Ťažký (1924), spisovateľ

O ZMYSLE PRE HUMOR A KOCÚRKOVE

                Zmysel pre humor je popri hmate, chuti, čuchu, zraku a sluchu šiestym ľudským zmyslom. Povedal by som, že tým najdôležitejším. Keď vám bude zle zo zlomeného vína, alebo z pokazenej klobásy, na druhý deň sa

z toho dostanete. Absencie zmyslu pre humor sa však nezbavíte a budete trvalo vyzerať ako hlupák. Ako ten chlapík, ktorý mi volal po vyjdení mojej satirickej knihy Idioti v politike. Uviedol som v nej, že v trinástom čísle mesačníka Politics forever (politika navždy) ma zaradili spolu s Platónom, Aristotelom, Machiavellim, Marxom a im podobnými medzi dvanásť najvýznamnejších politických mysliteľov v histórii. Čistá recesia, alebo ako sa vraví – haluz. Zavolal mi však zmienený pán a rozčúlený mi oznámil, že na googli žiadny Politics forever nenašiel a keby aj, mesačník predsa nemôže mať trinásť čísiel a vôbec, čo si o sebe myslím!

                Nedebatoval som s ním. S ľuďmi bez zmyslu pre humor sa debatovať nedá. Sú postihnutí. Je preukázané, že vojny a iné katastrofy vyvolávali ľudia bez zmyslu pre humor. Pravdupovediac ani si neviem predstaviť knihu s názvom „Ve-

selo so Stalinom, Hitlerom či Pol Potom.“ Preto skladám klobúk pred bezhraničnou snahou Milana Stana povzniesť úroveň humoru Sloveniek a Slovákov v jeho i našom Kocúrkove. Každé hodnotné veselé slovo, anekdota, bonmot, ktorý nám Kocúrkovo už dvadsať rokov do vážnych dní prináša, sú pohladením duše. Život je príliš vážny na to, aby sme ho brali smrteľne vážne, a preto ak ste namosúrení, bez nálady, či dokonca smutní, čítajte Kocúrkovo. Ak vás netrafí šľak, určite sa zasmejete.                          

                                                           Jozef Banáš, spisovateľ a bývalý politik

CHVÁLA HUMORU A KOCÚRKOVU

                Nie je ľahké byť veselým. Nie je ľahké byť vtipným, mať dob-rú náladu, vyžarovať pozitívnu energiu. Klauni, ktorí na javisku či v manéži vyvolávajú salvy smiechu, sú v podstate smutní ľudia, pretože viac ako iní si uvedomujú zložitosti a márnosť života. Byť veselým, to znamená mať životný program, to znamená byť gene-ticky naštartovaný, to znamená mať odvahu žiť, byť, cítiť, milovať, tvoriť, dôstojne starnúť, mať priateľov a súčasne čosi efemérne, ako je vedomie, že márnosť nad márnosť – a prach si a v prach sa obrátiš! Je to tak, lenže... No a? Máme plakať, smútiť, uspokojiť sa s filozofiou smútku a bolesti filozofa Schopenhauera?  Keďže je pravdou, že všetci sme pominuteľní a v tomto slzavom údolí máme vymedzený čas, musíme si náš podiel na bytí a žití zariadiť  – pokiaľ je to možné – čo najlepšie a najpríjemnejšie. Nie však kŕčovito, nie s grimasou na tvári, nie napriek všetkému, či dokonca napriek bolesti.

                Aké je krásne, úžasné, radostné byť krásnym, úžasným, radostným! Kto z nás to dokáže?

                Jedného takého poznám, no zaiste je ich viac. Musí ich byť viac. Veľa. Stovky, tisíce, možno milióny. Inak by náš krátky výlet v pohybe času bol iba omylom. Títo ľudia robia náš život znesiteľnejším. Pretože my sme priveľmi vážni, smutní, neveselí.

                Ten jeden, ktorého poznám,  je istý – a je to isté - Milan Stano. Možno sú dvaja: Milan aj Stano. Oboch ich mám rád a oboch ich obdivujem. Pretože v jednej telesnej schránke sa neskrýva len Milan a len Stano – ako bájny Jekkyl and Hyde – ale aj výtvarník, karikaturista, vydavateľ Kocúrkova, vydavateľ Vydavateľstva Štúdia humoru a satiry..., výborný spoločník, znalec vína, organizátor a majiteľ ideálov.

                Chválim humor a nemám na výber, musím ho personifikovať s Milanom Stanom. Nebyť jeho, na Slovensku nevychádza jediný humoristický časopis! Kocúrkovo je zrkadlovým odrazom nálad, pocitov, smútkov, sklamaní, no najmä vtipných postrehov, žartov, fórov, úžasným sociologickým ventilom a – nech to znie pateticky! – aj nádejou, že národ náš má v sebe ešte dosť sebaočisťujúcej a obnoviteľnej energie, aby sa vedel na seba pozrieť hoci aj v krivom zrkadle, ironicky, no nie v predklone a zahanbený, lež s príslovečným viťúzstvom, brnknúť prstom o klobúčik, zanôtiť, zakrepčiť, vypiť si...a zajtra? Prežijeme aj zajtra...

                Nech Boh dá, aby aj Kocúrkovo prežilo do zajtra. A Milan Stano, nech prežije aj do pozajtra!                       

 Ľuboš Jurík, spisovateľ

PRIATEĽSTVO S KOCÚRKOVOM A MILANOM STA-NOM

                Milan vo svojich spomienkach v knihe Veselá kronika konštatoval, že som jeho celoživotný priateľ. Akokoľvek sa prehrabávam vo svojej pamäti, musím konštatovať to isté. Hoci nie sme zviazaný pupočnou šnúrou, ale od šesťdesiatych rokov minulého storočia, keď sme sa stretli v APROPO, klube mladých básnikov a nádejných spisovateľov, sme spolu prežili mnoho dôležitých životných etáp. Milan spolupracoval so mnou v redakciach, kde som robil, uverejňoval karikatúry, ilustrácie.

                Spolu sme sa túlali po Slovensku s maliarskym vercajchom a Milan ma učil ako maľovať krajinu v plenéri. Keď začalo vychádzať Kocúrkovo, publikoval som rozličné epigramy a iné hlúpostičky na jeho stránkach. V Milanovom vydavateľstve mi vyšlo päť kníh a všetky ilustroval on. V ostatnom čase sme členmi Zväzu výtvarných umelcov západného Slovenska. Vystavujeme na kolektívnych výstavách Združenia a spolu sme absolvovali niekoľko výstav Bienale v Benátkach a ponavštevovali sme umelecké klenoty Paríža.                          Napokon nás spája aj členstvo v pezinskom PI-klube, kde na ekumenickom a spoločenskom základe žijú (a v Dušanovej pivnici víno pijú) všetky vierovyznania a politické smery. Spája nás rovnosť i rozdielnosť a tolerancia. Milan vraví, že na mne (o desať rokov staršom kmeťovi) vidí, ako on bude v mojich rokoch vyzerať (a zmýšľať). Cieľavedomosť, húževnatosť, určitá tvrdohlavosť a pracovitosť – to je iba niekoľko pozitívnych Milanových vlastností, ktoré na ňom už niekoľko desaťročí pozorujem.

                Zabudol som na jeho vzťah k humoru, preto na záver zdôrazňujem: Kde sa humor varí, tam sa dobre darí. U Milana je dobrá kuchyňa. A ja sa rád smejem.                                               Ivan Szabó, spisovateľ a publicista

PRÍBEH S KOCÚRKOVOM VO VLAKU

                Ani sa mi veriť nechce, že Kocúrkovo vstúpilo do junáckeho veku. Prežil som s ním nejednu veselú chvíľu. Na mnohé si rád spomínam. No najčastejšie sa usmievam na príhode vo vlaku, ktorá sa mi stala pred rokom. Vždy mám so sebou na čítanie dennú tlač a niekoľko čísel Kocúrkova.

                V Trenčíne si prisadli do kupé oproti mne dvaja starší manželia. Požiadali ma, aby so im požičal čerstvý kocúrkovský magazín. Rád som im vyhovel. O chvíľu pani čosi vykríkla, potom začala ukazovať na karikatúru jedného z našich politikov a nato sa tak rozosmiala, že sa celá roztriasla. Po chvíľke záchvatu nevydržala, musela si odskočiť. Ale WC vo vagóne bolo pokazené a tak musela utekať až do jedálneho vozňa, kde sa postavila do radu na jedinú fungujúcu toaletu. Lenže prišli sme do Žiliny, kde mali moji spolucestujúci vystúpiť. Nervózny manžel zobral batožinu a na peróne začal vyjednávať so sprievodcom, aby zdržal odchod vlaku, že manželka určite príde. Sprievodca krútil hlavou. Zdržať vlak mohol iba s poriadnou pokutou. V infarktovej situácii už chudák manžel vyplatil peniaze a sprievodca mu dával pokutový lístok, keď sa ozvalo pískanie výpravcu, rozosmiata pani sa objavila vo dverách.

Rýchlik sa pohol, ja som si vydýchol, ale toto číslo Kocúr-kova mohlo byť jedno z najdrahších pre mojich spolucestujúcich.

                                                                  Ján Solovič, spisovateľ a dramatik

O KOCÚRKOVE A DOBROM HUMORE

                S Kocúrkovom som sa stretol v lete 1990 na dovolenke, keď som si kúpil prvé číslo. Mňa aj celú dovolenkovú partiu časopis upútal a keď som sa vrátil domov, ja a moja manželka sme sa stali jeho kolportérmi. Mám rád humor a páčilo sa mi ľudové podanie vtipov a začal som do Kocúrkova i prispievať, čo robím doteraz.

                Kocúrkovo je v každom z nás, smejeme sa z politikov, tak ako sa oni vysmievajú nám. Najväčší pamätník patrí humoru a humoristom, ktorí dávajú silu ľudom prežiť. Kocúrkovo je kronikou humoru a má správny veselý pohľad na život a dianie okolo nás. Smejme sa, veď aj z nás sa smejú. Kocúrkovu želám zdravý humor, veľa čitateľov a veľa ďalších rokov.

           Martin Holdoš, spolupracovník a humorista z Brezovej pod Bradlom                                                                       

SPOMIENKA NA MOJE „KOCÚRKOVSKÉ“ ČASY

                S časopisom Kocúrkovo sa mi vždy vynoria krásne spomienky na moje študentské časy, kedy som začiatkom deväťdesiatych rokov s obľubou trávil nejednu z prednášok čítaním Kocúrkova. Pamätám si, ako si ho moji spolužiaci požičiavali po jednotlivých listoch a na konci prednášky už po aule kolovali naučené vtipy z najnovšieho čísla.

                Evidentne náš postoj k humoru bol silnejší, ako túžba po niektorých vedomostiach. Ale verím, že aj vďaka pozitívnemu vzťahu k humoru sa naše vysokoškolské časy stali jedným z najkrajších období nášho života! Kocúrkovu teda k okrúhlemu dvadsaťročnému jubileu želám veľa dobrých vtipov a humoru pre potešenie duší jeho čitateľov!

                Marek Trubač, novinár a hovorca prezidenta SR

VĎAKA ZA KOCÚRKOVO

                Začiatky Kocúrkova si pamätám veľmi dobre. V roku 1990 Kocúrkovo prevzalo štafetu Slovenských národných listov, ale aj Roháča. O rok nato som tam zaslal svoj nový, pôvodný vtip inšpirovaný skutočnou udalosťou, ktorý vyhral prvú cenu.         

                Na ružomberských oslavách Andreja Hlinku v auguste 1991 Kysučania rozvinuli vtedy odvážny transparent SLOVENSKEJ REPUBLIKE – SLOVENSKÉHO PREZIDENTA!

                 Po oslavách účastníci nastupovali do autobusu. Okoloidúci sa spýtal: „A kde máte toho slovenského prezidenta?“ Jedna účastníčka odpovedala obratom: „Schovaného v autobuse, aby nám ho neobesili.“

         Dnešná uponáhľaná doba potrebuje humor ako morskú soľ. A Kocúrkovo svieži humor ponúka už dve desiatky rokov. Vďaka, Milanovi Stanovi a jeho tímu!

                Nebojí sa ani sarkazmu, irónie, ale ani národných tém. A to je dobre, najmä v súčasnosti. Ad multos annos, Kocúrkovo.                           

                Pavol Holeštiak, spisovateľ a riaditeľ úradu ŽiSK

KOCÚRKOVO AKO DÔKAZ

Pomôžem si svojím epigramom.

Ak máš zdravých zmyslov päť,

môžeš nimi skúmať svet.

No ak chceš byť šťastný tvor,

hľadaj zmysel pre humor.

                Ďakujem Kocúrkovu, že počas svojej dvadsaťročnej existencie úspešne pomáhalo mne a istotne aj množstvu ďalších ľudí ten zmysel pre humor hľadať.

                Pripime si na zdravie, pretože Kocúrkovo je ľudovým liečiteľom, ktorý lieči pacientov najúčinnejším prostriedkom smiechom, lebo podľa mňa:

Na smiech sú všetci lekári prikrátki

a okrem toho neberie úplatky.

                Spomínam si na mladé roky, keď sme pravidelne pestovali turistiku, na príjemné a veselé dni a noci strávené v prírode pod stanom. Som skalopevne presvedčený, že ja a aj ostatní kocúrkovskí priaznivci ešte prežijeme

s Kocúrkovom v hrsti pod Stanom (Milanom) množstvo veselých i poučných príhod, ktoré prispejú k tomu aby náš život bol zaujímavejší.

                               Jozef Bily, spisovateľ a humorista zo Zvolena

HUMOR SA PRESNE DEFINOVAŤ NEDÁ

                 Každý ho prijíma po svojom. Je všadeprítomný v priestore a čase, len si ho treba uvedomiť. Je oveľa, oveľa starší ako ľudstvo samo. Veď uznajme: Keby stvoriteľ nebol mal zmysel pre humor, či by nás, ľudí, stvoril práve takými, akí sme – takých rôznorodých. S našimi cnosťami a chybami? Veď ten istý jav môže byť u jedného človeka spoločensky prijatou normou, u iného nám môže pripadať smiešnym. Záleží na tom, kto hodnotí a koho hodnotí, na uhle pohľadu.

                A práve tá odchýlka od všeobecne zaužívaných (alebo očakávaných) noriem správania, ak sa nám nejaví smutná, tak sa nám javí smiešnou. Aj smútok je niekedy smiešny (napríklad ten prikázaný, nariadený). Práve pri onej odchýlke vzniká priestor pre úsmev, pre vtipnú poznámku, frázu, ktorá môže byť jadrom nového vtipu. Ľudia sa zachichocú, zasmejú, rozrehocú..., alebo aj „bičujú“ daný jav (ale to je už satira). A každý súhlasí s tým, že úsmev, či úprimný smiech, robí ľudí krajšími a príjemnejšími. Veď život je iba súčasťou humoru, nie?

                A KOCÚRKOVO? To nie je iba časopis, ktorý prostredníctvom vtipov či aforizmov, alebo smiešnych príbehov má navodiť úsmev (a ten dnes často absentuje). Nastavuje zrkadlo (krivé) dobe, spoločnosti v ktorej žijeme, nám samým, aby sme sa aj na seba pozreli z iného uhla, núti nás zamyslieť sa... A keby sme sa nedokázali povzniesť nad realitu a zobrať ju s úsmevom, museli by sme plakať… Lenže, ako sa spieva v jednej starej slovenskej pesničke – Svet nemá slzy rád, ešte ťa vysmeje…

                Vďaka Jánovi Chalupkovi som pochopil, čo to KOCÚR-KOVO je a ako mám k nemu pristupovať. Lebo KOCÚRKOVO, ako také, je „nadštátny“ útvar, nepozná hranice priestor ani čas, s jeho prejavmi sa stretneme na každom kroku, len treba mať oči aj uší otvorené (a jazyk ohybný, prípadne pero a papier poruke).

                A tomu nášmu KOCÚRKOVU (na čele s pánom Milanom Stanom) som už 20 rokov vďačný, že mi (nám) dokáže zohriať dušu a do veľkej miery mi pomáha zrealizovať moje nápady, zasmiať sa nad nápadmi iných autorov, ktorých duše sú podobne ako moja, postihnuté humorom. Veď všetci Slováci (vrátane národnostných menšín) sme varení–dusení v jednom kocúrkovskom (v jednom i druhom zmysle) kotle, bez ktorého by sme azda ani nedokázali žiť.

 Drahoslav Mika, humorista z Popradu

ĽUDOVOSŤ JE FENOMÉNOM KOCÚRKOVA

                   Keď som dostal ponuku od Milana Stana napísať príspevok k okrúhlemu výročiu vydávania Kocúrkova, celkom som sa potešil. Nie preto, že by som chcel byť medzi všetkými tými významnými osobnosťami, ktoré on často pri vydávaní rôznych kníh máva, na to som príliš „malý“. Skôr som prijal ponuku kvôli tomu, že konečne môžem verejne dať dolu klobúk aj tvorbe Milana Stanu.

                Všetky tie kresbičky, ktoré pravidelne ožívajú na stránkach Kocúrkova, prípadne v  niektorých knihách, sú tak trochu „ protiprúdové“. Milan sa svojou humoristickou tvorbou nesnaží vtesnať do showbizovej elity častokrát pochybnej kvality, ale skôr vychádza z bežného života, bežného človeka, bežného dňa... Ľudovosť je tým pravým fenoménom, ktorý podčiarkuje jeho výtvarnú pozíciu. Sympatické je, že sa  nesnaží tematicky tupírovať obrázky, viac – menej vynecháva svet rýchlokvasených celebrít, ale skôr sa drží na zemi, aby do svojho pohľadu posunul situáciu alebo ľudí, s ktorými sa stretnete na ulici, v obchode alebo práci.

                   Milanovi by som sa mal pokloniť ešte raz. A to za to, že úspešne vydáva Kocúrkovo už dve desaťročia. Vedel by som vymenovať desiatky „projektov“, od denníkov po mesačníky, ktoré  len čo uzreli svetlo sveta svetoborne sa rozhliadli a už  onedlho „zahučali“. Milan napriek silne komerčnému svetu dokázal s nekomerčnou témou ťahať káru podnikania bez nejakého „backgroundu“, opornej barličky veľkého mecenáša či výrazného politického krytia.

                   Neviem, či Milan Stano pripravuje nejaké oslavy 20. výročia tohto humoristického  mesačníka. Osobne si myslím, že jeho Kocúrkovo je oveľa staršie, len nemalo takú hutnú podobu ako sa posledné dve desaťročia objavuje v podobe časopisu. Milan s humoristickou tvorbou začal už oveľa skôr. Aj s publikovaním, prípadne vystavovaním na rôznych prehliadkach. Takmer desaťročie jeho karikatúry „občerstvovali“ stránky denníka Roľnícke noviny, kde som bol redaktorom. Dobre tam zapadali, pretože reflektovali ich život, problémy, radosti, strasti... Naša spolupráca prerástla do priateľstva, ktorá pretrváva dodnes.

                   Uvedomujem si, že dnes vydávať časopis takého typu, akým je Kocúrkovo, nie je vôbec jednoduché. Vo svete veľkých medzinárodných mediálnych domov sa čo len udržať, je veľkým úspechom. Nech teda ten úspech pokračuje ďalej. Aspoň nám je veselšie.                                            

     Jozef Dukes, publicista a vydavateľ