Mám rád Milana Stanu (1949) vo všetkých jeho tvorivých podobách. No s najväčšími sympatiami si vyberám podobu tvorcu obrazu, maliara duši lahodiacich obrazov slovenskej krajiny, starodávnych dreveníc nášho hornatého Slovenska. Jeho obrazy vychádzajú z prírody, upokojujú dušu, sú skutočným liekom na ubitú myseľ, ktorá sa pohľadom do nich sťahuje, aby si v nich odpočinula a spoznala svojich starých rodičov, čiastku svojej národnej kultúry i histórie. Milan Stano ako „tvorivý rodoľub“ vkladá do týchto obrazov všetko to, čo má v sebe, vo svojej duši. Nenecháva nás na pochybách, že maľovať vie, že sa veľa naučil od svojho učiteľa Ernesta Zmetáka. Nadväzuje na Benkov a Bazovského odkaz slovenskej krajinomaľby a vidím v ňom mladšieho brata Ignáca Kolčáka, s ktorým ho spájala krajinomaľba a priateľstvo. No Milana Stana neinšpirovalo len Slovensko, ale celý svet, najmä krajiny Ďalekého východu. Tu žil, maľoval, kreslil, pozoroval život a nachádzal svoj zmysel pre ponímanie krajiny a života.

Ďalšou jeho vášňou je redigovanie a vydávanie humoristicko satirického časopisu Kocúrkovo, ktorý vychádza od roku 1990 a do ktorého kreslí karikatúry. Neviem presne odkiaľ vyviera žriedlo jeho všestrannej tvorivej a morálnej sily. V jeho hrudi cítiť bijúce srdce za pravdu človeka a na obranu slovenského národa. K nemu často prejavuje lásku tým, že sa mu aj vysmieva, kritizuje jeho zlé vlastnosti, ukazuje politikov a ich politiku v plnej satirickej nahote... Nemá žiadne ilúzie o špatnokrásnej povahe jeho Slovákov a má ich rád takých, akí sú.